Tvorba webových stránok a eShopovZaložiť webovú stránku alebo eShop
aktualizované: 07.05.2011 11:02:54 

Severné Krajiny

Historia Ruska

                                                                  Dejiny Ruska a Sovietský zväz



rvá písomná zmienka o Rusku pochádza z 10. storočia a je uvedená v staroruských dokumentoch z 10. - 15. storočia pod názvom Россiя alebo Россiа. Tento termín, ktorý sa používal od roku 1517 označoval iba severovýchodné územie krajiny (t. j. Ruské zeme), ktoré nepatrilo Poľsku a Veľkému litovskému kniežatstvu, boli však spojené s Veľkým moskovským kniežatstvom do jedného štátu. V období 14. storočia sa Ruskom v povedomí západných krajín označovalo územie Moskovskej Rusi, ktorého obyvateľmi boli Moskviti.

Oficiálny názov štátu - „Rusko“ - zaviedol Peter I. v roku 1721, keď vytvoril Ruské impérium.

Dňa 1. septembra 1917 bola v Rusku vyhlásená republika, avšak fakticky sa ňou stalo už 3. marca 1917 po vypuknutí Februárovej revolúcie.

V období od 10. januára 1918 do 30. decembra 1922 bolo ruské územie súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky a následne Zväzu sovietskych socialistických republík (30. december 1922 - 25. december 1991).

Dňa 12. júna 1990 poslanci Najvyššieho sovietu RSFSR prijali Deklaráciu o štátnej suverenite Ruskej federácie. Začiatkom decembra (8. december 1990) sa predstavitelia RSFSR, Ukrajiny a Bieloruska na stretnutí v Bielovežskej rezervácii dohodli na spoločnom rozpustení ZSSR a vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov. Dňa 25. decembra 1991 zaniknutý štátny útvar Zväz sovietskych socialistických republík dostal nový názov - Ruská federácia.



Územie Ruska (7. storočie pred Kr. - 5. storočie) 

Približné rozšírenie kmeňových zoskupení na území Ruska pred 9. storočím.

V období 7. storočia pr. Kr. - 5. storočia žili na území európskej časti Ruska ako aj medzi riekami Volga a Oka ugro-fínske a baltské kmene, čo dokazuje rozvoj diakovskej kultúry v tejto oblasti.

Na časti dnešného územia Ruskej federácie v období 1. storočia pr. Kr. existovali dva štáty - Bosporský štát a štát Skýtov.

V období po sťahovaní národov (3. - 7. storočie) sa na severe a strede východoeurópskej nížiny usadili slovanské kmene (Veneti a Anti) z oblasti na juhu Čierneho mora, Volgy a severného Donu.

V rokoch 552 - 745 zeme východnej časti európskeho Ruska patrili Tureckej ríši. V polovici 7. - 10. storočia sa na území dolného Povolžia, severného Kaukazu a v oblasti Azovského mora rozprestierala ríša Chazarov. Južné časti Ruska začiatkom 8. storočia (v roku 926) boli súčasťou štátu Balhov.

Do tohto obdobia siahajú aj počiatky zrodu Povolžského Bulharska (9. storočie - 13. storočie) a podľa niektorých ruských historikov v týchto miestach vznikol v 9. storočí Ruský chanát.



Stará Rus (5. storočie - 9. storočie)  

Stará Rus  je prvý historický názov zemí východných Slovanov.

Staroruský štát (9. storočie - 13. storočie)  

V 9. storočí sa vo východnej Európe vytvoril Staroruský štát tzv. Kyjevská Rus alebo Kyjevská zem 

Podľa Povesti dávnych liet[2] je vznik Staroruského štátu spätý s pozvaním kmeňa Slovanov varjagským kniežaťom Kyjevskej Rusi Rurikom (Hrorekr) do Novgorodu. Rurik bol zvolený za prvé knieža Staroruského štátupreto, lebo bol nekonfliktný panovník a nezaujímal sa o spory druhýchštátov a tiež aj kvôli jeho umu a sile, ktorá sa mohla porovnávať sošvédskymi Vikingami.

Medzitým Rurikov syn Igor spolu s vojvodom Olegom a jeho družinou prevzali moc v Kyjeve, mieste vtedajšej križovatky ciest „zo Škandinávie do Grécka“ a obchodných ciest do západnej Európy z východu a založili tu dynastiu Rurikovcov. V roku 988 za vlády Vladimíra I. prijali kresťanstvo východného obradu.

Dejiny Kyjevskej Rusi sa delia na 5 období[:

Prvé obdobie (do roku 882)  

V polovici 8. storočia sa škandinávske a slovanské kmene usadili na severozápade Ruska a založili tu Ladožskú a Lubšinskú pevnosť. Od roku 780 po rieke Volga začínajú obchodovať s Bulharmi a pravdepodobne aj Chazarmi. Podľa Povesti dávnych liet [4] v roku 850 Kyjev obsadili Askold a Dir, avšak archeologické vykopávky nezaznamenali žiadnu prítomnosť Škandinávcov z tohto obdobia na území dnešného Kyjeva. Našlo sa iba niekoľko slovanských dedín. Podľa letopisu v roku 862, v období občianskych vojen medzi kmeňmi Slovanov a Ugrofínov, prišiel na toto územie Varjag Rurik.

Druhé obdobie (882911)  

Podľa Povesti dávnych liet [5] moc v Kyjeve ovládol Oleg, vodca Varjagov a zavraždil Askolda a Dira. Obchodné kontakty s okolitým svetom sa odohrávajú v dolnej časti štátu, pri ceste známej ako „cesta zo Škandinávie do Grécka“. Kmene Slovanov, Ugrofínov a Baltov sú v tomto období daňovníkmi Kyjevskej Rusi.

Tretie obdobie (9111054)  

Kyjevská Rus 1015 - 1113.

Nastal rozvoj ranofeudálnej monarchie sprevádzaný rozvojom výrobných síl, feudálnych vzťahov a úspešnými vojnami proti Byzancii a Varjagom. V roku 1036 panovník Jaroslav I. Múdry porazil Pečenehov pri Kyjeve. V tomto období boli do Kyjevskej Rusi spojené všetky východoslovanské kmene. Za vlády Jaroslava I. vznikli prvé ruské zákony (tzv. Ruská pravda).

Štvrté obdobie (10541093)  

V tomto období sa začali objavovať prvé citeľné znaky rozpadu Kyjevskej Rusi a kríza špecifického systému vlády. V roku 1068 začínajú turecké kmene (v ruských dejinách známi ako Polovci) podnikať prvé vojenské výpady na územie Staroruského štátu. V bitke na rieke Alta porazili vojsko kniežaťa Izjaslava Jaroslaviča a vyplienili kniežatstvo na juhu Ruska.

Piate obdobie (10931132)  

Obdobie sa charakterizuje upevnením feudálnej monarchie. Opäť vznikáviac-menej jednotný štát, ale rozvoj feudálnych centrov a zvýšenáaktivita veľmožov sa snažili o jeho postupné osamostatnenie. V roku 1111 knieža Vladimír II. Monomach porazil kmene Pečenehov pri rieke Salnica. V roku 1132 sa v Staroruskom štáte začal proces feudálnej drobivosti územia na menšie štátiky a Kyjevská Rus prestala existovať.




Východní Slovania


 
Východní Slovania  sídlili v oblasti medzi riekami Vislou a Donom. Ces ich územie viedlo veľa obchodních ciest do Byzantskej ríše, v ich blízkosti vznikaly opevnené hradište. Prvé správy o Rusoch a Rusech pochádzalí z 6. storočia. Roku 882 dobyl novgorodské knieža Oleg z rodu Rurikovcu Kyjev, najvýznamnejšie mesto na juhu, a založil Kyjevsku Rus.Pri vývoju ruského štátu hraly významnu úlohu vojenské výpravy kôli Byzancii, vďaka ktorým sa podarilo naviazať hospodárské a kulturné stykys Byzancií a zaradit ruský štát medzi europské štáty. V 10. storočí  prijal vládca Kyjevskej Rusi knieža Vladimír z Byzantskej ríše kresťanstvo. Obrady sa konaly v slovanskom jazyku a písalo sa cyrilikou, za ktoré sa neskor vyvinula azbuka.V 11. storočí prebehla v Rusi rada povstaní, v ich dôsledkov došlo kmedzikniežactvím vnútorním bojom, ktoré štát oslabilo. Na počiatku 13. storočia sa v strednej Azii s jednotily mongolské kmene a pod vedením Čingischána zahájily ničivú expanzi proti Číne a na západe cez Kyjevskú Rus do strednej Europy. V roku 1223 bolo ruské vojsko porazene Mongolmi v bitke na rieke Kalce. O 17 rokov neskor sa Kyjevská Rus rozpadla na štyri kniezectvá, keď Čingischánov vnuk Batú dobyl Kyjev. V roku 1240 porazil na brehu rieky Nevy knieža Alexandr Jaroslavič (neskor volaní Nevský) švédské vojska pri ich invazí do Rusi. V roku 1242 porazil v bitve na Čudskom jazere Rád nemeckých rytierov.


Rozdrobenosť ruských krajín (13. storočie - polovica 15. storočia)  

 V 13. storočí ruské kniežatstvá, Povolžské Bulharsko ako aj druhé štáty východnej Európy podrobili niekoľkým nájazdom mongolo-tatárskej ríše pod vedením Batuchána (1237 - 1242), Švédov a Nemcov (1240).
 

Mongolo-tatárske vpády na ruské územie zapríčinili úbytok vyše polovice obyvateľstva. Mestá Kyjev, Vladimír, Suzdaľ a iné centrá bývalej Kyjevskej Rusi boli zničené. Rozvitá mestská štruktúra Kyjevskej Rusi,ktorú Škandinávci nazývali „Štátom miest“ (Garðaríki), bolazdevastovaná. Obyvateľstvo, ktoré prežilo nájazdy sa uchýlilo naseverovýchode krajiny, v oblasti riek Volga a Oka. Po stránke sociálno-ekonomickej Kyjevská Rus v mnohom zaostávala za inými krajinami sveta.

V roku 1349 Poľsko k svojmu územiu pripojilo Halič, a tak začali Poliaci a Litovci obsadzovať západné oblasti ruských krajín, oslabené od nájazdov Tatárov. Litovské knieža Gediminas si podmanilo Pinské kniežatstvo a víťazstvami nad ruskými kniežatami postupne získalo Kyjev a jeho okolie.

Sergej Radonežský žehná Dmitrija Donského pred bitkou na Kulikovom poli.

Gediminasov syn Algirdas k územiu pripojil oblasť mesta Černigov a sever územia ruskej krajiny. Podnikol tri výpravy na Moskvu, v ktorých však nebol úspešný. Jeho nasledovník Vytautas si v roku 1394 podrobil Riazanské kniežatstvo a v roku 1402 aj Smolensk. Veľká časť územia Kyjevskej Rusi sa tak ocitla v sústave litovského veľkokniežatstva. Rozdrobené Novgorodské kniežatstvo a severovýchodné kniežatstvo sa stali závislé na Poľsku.

Takmer 250 ročné mongolo-tatárske jarmo sa skončilo vojenským odporom ruského kniežatstva bitkou na Kulikovom poli v roku 1380, kde vojská Dmitrija Donského skoncovali s Tatármi.



Moskevské kniežastvo

Koncom 13. storočia začalo nabývať na významu Moskevské kniežastvo. Moskva sa stala sídlom hlavy pravoslavnej ruskej církvi. Zem však bola pod priamým vlivom Zlatej hordy,ktorá vznikla ako dôsledok tatarsko-mongolských výbojov. Ruskékniežastvo muselo platiť im vládcom daň a bola na nich i politickyzávislá. Roku 1380 využil moskovský veľkokniaž Dimitrij Ivanovič Donský vnútorních problémov medzi Tatarmia porazil Zlatú hordu v Kulikovskej bitve. O dva roky neskor všakzahájili Tatari víťazné ťaženie proti Rusi a závislosť na nich bola vruských zemích znovu obnovena. Zem bola ďalej roztrieštena a medzijednotlivými kniežastviami prebiehaly rozbroje až do polovici 15. storočia.


Vytvorenie centralizovaného štátu

Roku 1462 sa stal moskovským kniežatom Ivan III., ktorý zjednotil roztrieštene ruské kniežestvo do jednotného štátu. Roku 1480 vyhrál vojnu s Tatarmi a Ruskosa tak dostalo definitivne z područí Zlatej hordy. Postupne získal priamoči vazalsky daľšie územia - Kazaň, Pokamí a Pouralí a prenikol až za chrbátUralu a k dolnému toku Obu.Previedol expanzi i do ruských kniežaství, ktorá sa nachádzala podlitovskou či polskou nadvládou. Vznikla tak monarchia, ktorá sa opieralao bývalú kniežatskú, o bojary i vyššiu triedu z miest. Ich dalším rozvojompokračoval za vlády Ivana IV., ktorý prestal používať titulvelkokniežata moskevského a všetcí Rusi  začali používať od roku 1547 titulucara. Ivan IV. Vasiljevič, nazvaný Hrozný, previedol reformy, ktoré modernizovaly ruský štát. V rokoch 1552 - 1556 dobyl Kazaňský a Astrachaňský chanát, pokračoval v expanzi na Sibir. Pokusil sa získať prístup k Baltickému moru a viedol vojny s Livonskom, Litvou, Polskom a Švédskom. Svoju politiku, ktorá mala znamenať obmedzení moci šlechty a zavedenie samoderžaví, sa mu však scela prosadiť nepodarilo.


Moskovský štát a Ruské cárstvo (16. storočie - 1721)  

Expanzia Moskovského štátu za vlády Ivana IV. Hrozného.

V 14. - 16. storočí po obsadení Novgorodu sa okolo Moskvy vytvoril centralizovaný štát - Moskovské veľkokniežatstvo -, do ktorého patrili severné územia Ruska a severozápadné kniežatstvá bývalého Staroruského štátu, kedysi podriadené Moskovskej Rusi.

Od roku 1547 do roku 1721 sa Rusko oficiálne nazývalo Ruské cárstvo (po rusky: Царство Русское). Jeho územie sa rozprestieralo od Starej Rusi na východe až k územiu bývalých moskovských kniežatstiev na západe krajiny.

Vláda Ivana IV. Hrozného a obdobie do konca 16. storočia  

V roku 1547 bolo moskovské knieža Ivan IV. Hroznýkorunovaný za knieža Moskovského štátu. Pri príležitosti korunovácienového panovníka Moskovský štát zmenil názov. Ivan IV. Hrozný bol nazahraničnopolitickej scéne pomerne úspešný. V roku 1552 definitívnepripojil Kazaň. Stredná a dolná časť Povolžia tak vytvorila spolu s Kazaňou územie Moskovského štátu. V roku 1554 sa začala vojna so Švédskom, ktorá trvala až do roku 1557. Toho istého roku podpísali zmluvu s Moskovským štátom o pripojení k územiu Moskovského štátu Chabardínci. V celej krajine nastala poľnohospodárska kríza (tzv. Veľký hlad).

Medzi rokmi 1558 - 1583 trvala prvá vojna proti Švédsku, Poľsku a Veľkému litovskému kniežatstvu o prístup k Pobaltiu a Baltskému moru (tzv. Livónska vojna, po rusky: Русско-ливонская война). Rusko začalo vojnu v januári 1558. Už v prvých rokoch vojny padla Narva a Derpt a ruské vojská postúpili až k Tallinnu. Avšak v roku 1559 boli nútení uzatvoriť mier. Livónski feudáli využili toto prímerie na uzatvorenie dohody s poľským kráľom Žigmundom II. Augustom, na základe ktorého územie Livónska a oblasti rižskej arcidiecézy (rižské kniežatstvo) boli pod protektorátom poľského kráľa.

V tom istom roku (1559) Dánsko obsadilo Kurlandské a Eselvikské kniežatstvo. V roku 1560 ruské vojská obsadili pevnosť Alūksne a mesto Viljandi. Livónska armáda neodolalo tlaku ruského vojska a pri meste Ergems bola porazená. Livónsko sa rozpadlo a nemeckí feudáli severného Estónska prešli pod nadvládu Švédska.

Ivanovi IV. Hroznému napokon v roku 1561 konštantínopolský patriarcha oficiálne priznáva titul cár. Začala sa druhá etapa Livónskej vojny.

Na začiatku druhej etapy Livónskej vojny muselo Rusko viesť vojnu s Poľskom, Veľkým litovským kniežatstvom a Švédskom. Zo začiatku sa im darilo - v roku 1563 získali mesto Polack. V júni roku 1566 prišli do Moskvy litovskí poslovia s požiadavkou rozdelenia Livónska, s čím ale cár Ivan IV. nesúhlasil a chcel pokračovať v boji o prístup k Pobaltiu.



Litva a Poľsko sa v roku 1569 stali súčasťou Poľsko-litovského štátu, čo spôsobilo Rusku problémy ako na severe, kde sa znova vyostrili vzťahy so Švédskom, tak aj na juhu, odkiaľ sa hrnuli Turci  v roku na Astrachaň (1569) a Moskvu (1571).
V roku 1574 vojská Ivana IV. Hrozného obsadili pevnosť Cesis a tiež niekoľko iných miest vo východnom Lotyšsku. Nový panovník Poľsko-litovského štátu - Štefan Bátori - uskutočnil v roku 1579 vojenský protiútok a obsadil Polack a v roku 1581 dokonca aj Pskov.
V tom istom roku (1581) získali Švédi Narvu a Karéliu. Hrdinská obrana Pskova ruským vojskom v rokoch 1581 - 1582 sa pričinila o priaznivejší vývoj udalostí vo vojne pre Rusko. Následkom toho bola v roku 1582 na 10 rokov uzatvorená mierová zmluva medzi Jánom Zápoľským a Ivanom IV. Hrozným, na základe ktorej sa Polacko a Livónsko stali súčasťou Poľsko-litovského štátu a bývalé ruské územia sa znova vrátili cárovi Ivanovi IV..
V roku 1583 bola podpísaná mierová zmluva medzi ruským cárom a Švédskom (tzv. Plusské prímerie), ktorá ukončila Livónsku vojnu. Mesto Narva, Kingisepp a Ivangorod znova patrili Rusku.
Časté nájazdy krymských Tatárov a hrozba ich útoku na Povolžie boli v konečnom dôsledku nepriaznivé pre vývoj Moskovského štátu, jeho snahu vyhrať Livónsku vojnu a dostať sa tak k Baltskému moru a Pobaltiu.

V roku 1562nastala zmena pravidiel dedenia majetku a zeme. Pre šľachtické rodyplatilo, že strácajú majetok a pôdu v prospech Moskovského štátu vprípade, ak nenapísali závet alebo nemali blízkych príbuzných. Na rodykniežacie sa toto pravidlo vzťahovalo iba vtedy, ak nemali mužskéhopotomka.

Moskovský štát 15981682.

Ivan Hrozný čelil vzrastajúcej moci bojarov tým, že v roku 1565 založil svoje súkromné vojsko (po rusky: кромешники) a ohraničil cárske územie (tzv. opričnina, po rusky: опричнина).Sprvoti sa chcel vzdať nároku na trón a titulu cár, avšak potom akodostal zvláštnu právomoc od delegácie duchovenstva v krajine, vrátil sana trón za určitých podmienok. V roku 1571 vypracoval zákonník, v ktorom limitoval požiadavky ruskej šľachty (tzv. Stoglav, po rusky: Стоглав).

V roku 1571 krymský Tatár Devlet I. Girej so 120 000 armádou napadol územie Moskovského štátu. Začala sa Rusko-krymská vojna. V máji 1571 vypálil Moskvu. Chán Devlet I. žiadal od Ivana IV. Hrozného, aby obnovil nezávislosť Kazanského a Astrachanského chánstva a vrátil trón dynastii Girai. V roku 1572 však bolo vojsko Devleta I. Gireja porazené Michailom Ivanovičom Borotinským v bitke pri dedine Molodia. Práve v tomto vojenskom konflikte sa ukázala slabosť cárovej opričniny. Pre jej nesolventnosť sa ju Ivan IV. Hrozný rozhodol v roku 1572 rozpustiť. Nedokázala totiž byť cárovi k dispozícii kompletná, keď ju potreboval.

Cár tiež podporoval objaviteľské a dobyvačné cesty. Už v roku 1558udelil obchodníckej rodine Stroganovovcov patent na kolonizáciu oblastípozdĺž rieky Kama. Rokoch 1578-1579 kozák Jermak Timofejevič so svojim oddielom podnikol dve výpravy na Sibír. Cár v tom istom období podporoval rozvoj obchodu s Holandskom. Ivan IV. Hrozný zomrel v roku 1584. V krajine vzniklo politické a mocenské vákuum, ktoré využil Boris Godunov, ktorý sa ujal vlády na úkor slabého kráľovho nástupcu.

V roku 1589 bol v Rusku ustanovený moskovský patriacha.



Nástup Romanovcov

Po smrti Fjodora I. roku 1598 vymrela dynastia Rurikovcv, čímž sa Rusko dostalo do obdobia rozporov a bojov o carsku korunu. Počiatkom 17. storočia vládol Rusku Boris Fjodorovič Godunov, ovšem roku 1605sa objavil človek, ktorý sa vydával za careviče Dimitrija, syna IvanaHrozného, ktorý bol už predtým zavraždený. Tento ve skutočnosti chudýšlachtic, ktorý bol neskor nazvaní ako Lžidimitrij I., bol za účasť Polsko-litevskej uniedosaden na carský tron. V Rusku potom vypukly rozbroje a roku 1610obsadila polská vojska Moskvu. Po vytvorení ruského lidového vojskavšak bola Moskva roku 1612 oslobodena. Roku 1613bol do Moskvy zvolán zemský snem, ktorý zvolil hlavu štátupredstavitela starého moskevského bojarstva Michaila FjodorovičaRomanova. Tomu sa podarilo získať od Poliakov smolenskú a od Švédovnovgorodskou zem, daľšie územia získal na juhovýchode. Rusko pokračovalo v expanzi i v druhej polovice 17. storočia, kde sa mu vďaka povstania Bohdana Chmelnického podarilo získať levobrežnú Ukrajinu, expandovalo ďalej na Sibir,ktorú postupne ovládlo. 17. storočí znamenalo pre Rusko také radupovstania, z nich iba najznámejšia je selská vzbura Stepana Razina.



17. storočie  

Začiatok 17. storočia v Rusku charakterizovalo obdobie bezvládia (tzv. Obdobie smuty (1598 - 1613), po rusky: Смутное время). V prvej polovici 17. storočia však získali nevoľníci v Rusku viaceré práva.

V septembri 1609 poľský kráľ Žigmund III. Vasa obsadil Smolensk. O rok neskôr (1610) bolo vojsko Dmitrija Ivanoviča Šujského porazené vojskami hajtmana Stanisław Żółkiewského a blížili sa k Moskve. Ruskí veľmoži sa dohodli, že na trón v týchto pohnutých časoch vymenujú Vladislava IV. Vasu pod podmienkou, že zachová nezávislosť Moskovského štátu a príjme pravoslávie.

V noci z 20. na 21. septembra 1610 Stanisław Żółkiewski dobyl Moskvu. Po polročnom obliehaní padol aj Smolensk. V roku 1611 donskí kozáci pod vedením kniežaťa Dmitrija Timofejeviča Trubeckého tiahli na Moskvu a vytlačili poľskú armádu do Kremľa. V auguste roku 1612 sa pri Moskve objavili spojenecké vojská Dmitrija Požarského, ktoré 22. - 24. augusta 1612 porazili poľskú armádu idúcu svojim krajanom do Kremľa na pomoc. Poľské vojsko obkľúčené v moskovskej pevnosti sa tak stalo korisťou vojska Dmitrija Požarského a padlo do zajatia.

Korunovácia Michaila I. Romanova.

V januári 1613 sa v Moskvekonal všeľudový zjazd vrstiev obyvateľstva vrátane roľníkov. Na zjazdesa malo rozhodnúť o budúcom panovníkovi Moskovského štátu spomedzištyroch kandidátov - Vasilij Ivanovič Šujskij, Ivan Michajlovič Vorotinskij, Dmitrij Timofejevič Trubeckoj a Michail Fjodorovič Romanov. Dňa 7. februára 1613 bol za panovníka zvolený Michail Fjodorovič Romanov a obdobie smuty sa tak v ruských dejinách skončilo. Avšak - bolo treba splniť rôzne zložité úlohy, a to obnoviť Moskovský štát a jeho poriadok.

Toho roku (1613) Poľsko získalo niekoľko miest v smolenskej oblasti a tiež oblasti na severe Ruska. Pokus dobyť Smolensk však nevyšiel. Keď v roku 1617 poľský kráľ tiahol na Moskvu, jeho vojská obsadili Dorogobuž a Viazmu, ale tverskú oblasť získali vojská ruské.

Svetloružovou farbou je na mape vyznačené územie, ktoré patrilo k územiu Poľsko-litovského štátu po Deulínskom prímerí.

V roku 1618 sa poľské vojská snažili dobyť mesto Možajsk, od ktorého sa potom odrazili smerom na Moskvu, kde sa ku nim pridali záporožskí kozáci. Po neúspešnom útoku na Moskvu a Kláštor sv. Trojice sa poľský kráľ dohodol s Michailom Romanovom na prímerí. Toto prímerie vošlo do dejín Ruska ako Deulínske prímerie. Na jeho základe na obdobie 14,5 roka sa Poľsko vzdalo smolenskej, černigovskej a severskej oblasti v prospech Ruska.

Počas vlády Michaila Romanova sa začala postupne osídľovať Sibír a v polovici 17. storočia aj pobrežie Ochotského mora a Čukotka. Vznikali tu nové mestá - Jenisejsk, Kuzneck, Krasnojarsk, Jakutsk. V roku 1645 Vasilij Pojarkov objavil severné pobrežie polostrova Sachalin a o tri roky neskôr (1648) ruský geograf Semion Ivanovič Dežnev prišiel až k Beringovmu prielivu. Panovník pripojil na základe autonómnej republiky územie Ukrajiny, ktoré sa tak stalo súčasťou Moskovského štátu.

Počas vlády Alexeja I.sa zvýšil vplyv Západu, kde sa v tom čase rýchlo rozvíjal obchod.Technologická a vojenská prevaha západoeurópskych krajín, ktoré navyšekolonizovali krajiny po celom svete bola očividná. Rusko, takmerzbavené prístavov a možnosti obchodovať po mori, bolo nútenéreorganizovať svoju armádu a zefektívniť orgány štátnej moci.


Ruské impérium (18. storočie - začiatok 20. storočia)  

Rusko medzi rokmu 1682 a 1762.

Ruské impérium  bol štátny útvar na území dnešného Ruska a priľahlých oblastí v rokoch 1721 - 1917. Tento štátny útvar vznikol po vyhratej Severnej vojne (po rusky: Великая Северная Война) a jeho zakladateľom bol Peter I. Veľký (1682 - 1725). Územie Ruského impéria bolo absolutistickým štátom, s monarchistickým variantom vlády. Srozlohou 22 400 000 km² a 181 537 800 obyvateľmi (údaj z roku 1916) bolo najväčším štátom, aký kedy bol na svete založený. Jeho územie siahalo od Severného ľadového oceánu na severe do Čierneho mora na juhu a od Baltského mora na západe do Tichého oceánu na východe krajiny.

18. storočie  

Reformy Petra I. z konca 17. storočia a začiatku prvej štvrtiny 18. storočia mali veľký vplyv na sociálno-ekonomický a kultúrny rozvoj krajiny. Príkladom pre takéto reformy bolo Petrovi I. absolutistické Švédsko. Víťazstvom v Severnej vojne (1700 - 1721) získalo Rusko prístup k Baltskému moru.

Karélia a Livónsko boli znova pod mocou panovníka Petra I. Veľkého, ktorý 27. mája 1703 na brehu rieky Neva založil mesto Petrohrad - v rokoch 1708 - 1918 hlavné mesto Ruska. Po jeho smrti v roku 1723 nastáva v období rokov 1725 - 1801 tzv. Éra palácovej revolúcie.

Počas vlády Kataríny II. Veľkej (1762 - 1796) Ruské impérium získalo prístup k Čiernemu moru. Panovníčke sa podaril jeden z cieľov svojej vlády, keď z tejto oblasti vyhnala Osmanskú ríšu.

Rozmach Ruska v 18. storočí

Koncom 17. storočia sa stal ruským carom Peter Veliký, ktorý sa pod cudzím ménom Michajlov vydal roku 1697 s ruským „velikým posolstvom“ na cestu po Europe. Zoznámil sa s technickým pokrokom, kontaktoval sa s vojenskými apolitickými osobnostami, vedci, umelci, techniky, ktoré pozval do Ruska,aby sa podielali na celkovej modernizaci zeme. Po návratu do Ruska muselPeter potlačiť povstanie strelcov. Roku 1700 podpísal s Tureckom zmluvu, vďaka nej Rusko získalo dôležitý prístav Azov. Tochto roku začal bojovať zo Švédskom o Pobaltie, čím začala Severná vojna trvajúca 21 rokov. Už roku 1702 získal Peter Velký územie v ústí Nevy, kde založil Petrohrad, ktorý sa stal roku 1712 ruským hlavním mestom. Roku 1709 zvíťazil nad švédským vojskom v bitke u Poltavy, čím sa mu otvrolila cesta k ovládnutí Pobaltia. Vojna skončila Nystadským mierom, kde Rusku pripadlo Livonsko, Estonsko, Ingrie a část Karélie s Vyborgom a Rusko tak pevne zakotvilo na Baltu. Peter sa tiež angažoval na Kavkaze, kde získal podporu kniežastvá, ktorá bola pod vládou Turkov.Daľšími významnými počiny Petra Velkého, ktoré umožnily rozvoj Ruska,bolo jeho sociálné reformy, snaha o modernizácie zeme, zavádenímanufaktur, rozvoj školstvá a vedy. Bola vytvorena silná armáda,vzniklo ruské loďstvo. Po smrti Petra Velkého sice nezaznamenalo Ruskožiadné veľké úspechy, ale všetko sa zmenilo nástupom Katariny II. Velkej. Tato žena Petra III. zaviedla v Rusku tzv. „osviecený absolutismus.“

Od roku 1768 bojovalo Rusko s Tureckom, ktoré mu vyhlásilo vojnu. Roku 1770 ruská armáda i černomorské loďstvo porazily Turkov a vojska obsadila Krym, a o štyri roky neskor skončila Prvá rusko-turecká vojna podpísaná mierová zmluva, vďaka nej získalo Rusko niektoré turecké územia v Europe a ruské loďstvo právo slobodné plavby úžinami Bospor a Dardanely. Roku 1773 sa prehlásil Jemeljan Ivanovič Pugačov za cára Petra III. a došlo k mohutnému povstániu, ktoré skončilo až v Januári 1775 Pugačovovou popravou. V januári 1787 - 1791 prebiehala Druhá rusko-turecká vojna, po nej Rusko posunulo svoje juhozápadné hranice až k Dnestru a potvrdilo výsledky prvej vojny. Rusko sa tiež zúčastnilo Trojího delenia Polska, pri ktorom postupne získalo ukrajinská, bieloruská a litovská územia, kde Poliaci žili v menšine. Rusko sa tak na prahu 19. storočia stalo svetovou supervelmocou.


Prvá rusko-turecká vojna  


V rokoch 1768 - 1774 trvala rusko-turecká vojna, v ktorej sa bojovalo v oblasti Besarábie, Moldavska a Kaukazu. V septembri 1769 sa ruským vojskám podarilo obsadiť mestá Chotin, Iaşi a Galaţi na pobreží Čierneho mora. Ďalší ich postup nezastavila ani turecká flotila, ktorú vojská porazili v roku 1771.
V januári 1770 padlo ukrajinské mesto Brailov a v lete toho roka niekoľko moldavských a tureckých miest. Turci tak boli nútení podpísať v roku 1772 mierovú zmluvu. O rok neskôr (1773) však vojenské operácie pokračovali.
Krutý koniec námornej flotily Osmanskej ríše v druhej Rusko-tureckej vojne.
V roku 1774 na základe mierovej zmluvy podpísanej medzi Ruským impériom a Osmanskou ríšou impérium dostalo územia okolo Kaspického mora. Krymský chanátvyhlásil nezávislosť na Osmanskej ríši a prešiel pod kontrolu Ruskéhoimpéria. To sa zaviazalo chrániť balkánskych a kaukazských kresťanov,ktorí sa nachádzali v poddanstve Turkov. Konečne tak prestali nájazdy tureckých kmeňov na Rusko z juhu.

Druhá rusko-turecká vojna  

Príčina druhej Rusko-tureckej vojny bola v tom, že Turecko chcelo naspäť územie polostrova Krym a nesúhlasilo s podmienkami Küçük Kaynarckej mierovej zmluvy z obdobia prvej Rusko-tureckej vojny (1786 - 1774). Na stranu Ruského impéria sa pripojilo Rakúsko-Uhorsko.

Rakúsko-Uhorské vojská vtrhli na územie dunajských kniežatstiev. V decembri 1787 gróf Grigorij Alexandrovič Potemkin bleskovo obsadil ukrajinské mesto Očakov. Vo viacerých nasledujúcich bitkách sa vyznamenal ruský generál A.V. Suvorov. 22. decembra 1790 obsadili ruské vojská Izmail. Turci boli nakoniec v roku 1791 prinútení Küçük Kaynarckú mierovú zmluvu potvrdiť a Ruskému impériu dať mestá na Krymskom polostrove a na ľavom brehu rieky Dnester.

Tri delenia Poľska  

Počas obdobia medzi rokmi 1772 a 1795 boli k Ruskému impériu pripojené bieloruské a ukrajinské územia, ktoré boli kedysi po mongolsko-tatárskych nájazdoch súčasťou Kyjevskej Rusi a tiež litovské a lotyšské územia. Neskôr po štvrtom delení Poľska, Ruské impérium získalo aj veľkú časť Varšavského vojvodstva.

Povstanie Jemeljana Pugačova (1773 - 1775)  

V roku 1773 sa začalo Povstanie Jemeljana Pugačova.Sprvoti to bolo povstanie uralských kozákov, ktorí boli nespokojní,pretože stratili svoje práva. Neskôr malé povstanie prerástlo narozsiahlu vojnu, ktorá zachvátila oblasť Orenburského kraja, Uralu a Povolžia.

19. storočie a začiatok 20. storočia  


19. storočie

Začiatkom 19. storočia bol v Rusku absolutistický režim, ktorý sasústredil zejména na feudální nevolnicku zemedelsku výrobu. Rozvojpriemyslu, jeho základy boly položené v 18. storočí, bol brždenkonzervativnou technikou a nucenou pracou. Svetové veľmoci postupnepredhánelo Rusko i tam, kde bola docela slušná výroba (napr. produkcielitiny), a to i niekolikanásobnej. Rusko ďalej zaostávalo v rozvoji dopravy, viazla tažba prírodních zdrojov. Pred sa to všetko sa jednalo o silný štát, ktorý stále zvätčšoval svojurozlohu. V dôsledku rusko-švédskej vojny bolo roku 1809 k Rusku pripojene Finsko. O rok neskor prešlo do ruského poddanstva národov Gruzie. V tomto období sa Rusko angažovalo vo vojne proti Napoleonovi. Ten roku 1812i za pomoci polského vojska vpadol do zeme, avšak jeho taženie zakončenéokupacou Moskvy skončilo debaklom. Ruská armáda neskor vtrhla do Varšavského kniežastvá, ktoré obsadila roku 1815 bolo na jeho části, ktorú určil Viedeňský kongres, ustavene Královstvím polskej pod priamým ruským plivom.

V dvaciatých rokoch boli k Rusku pripojené územia, ktoré boli predtím pod tureckou či perskou nadvládou - severní Ázerbajdžán, východná Arménia a Besarábie. Do polovici 19. storočia získalo Rusko tiež Kazachstán a postupne ovládlo dalšie feudálne štáty v Strednej Azii. Na ďalekom východe .Rusko získalo Primorie a ovládlo Aljašku, ktorú ovšem car Alexander II. Nikolajevič predal roku 1867 USA. Významnú úlohu v dejinách Ruska hrala Krymská vojna v rokoch 1853 - 1856, po nej došlo k oslabeniu štátu. Nový car Alexander II. Nikolajevič, ktorý vládol od roku 1855 previedol hlboké reformy samoderžavie. V roku 1861bolo zrušene nevolnictvo, bola prevedená správna reforma, zmenené právnea súdni systém, modernizovánia armád, boli položené nové základybudovánia priemyslu. Do zeme začal prúdit zahraniční kapitál, ktorý využíval lacnu pracovnu sílu a prispel tak k rozvoji Ruska. Na konci 19. storočia sice Ruskov objemu výroby stále zaostávalo za rozvinutými zemami, ovšem v tempupriemyslového rozvoje je prevyšovalo. Velkým tempom sa rozvíjal i ťažební priemysel, došlo k výstavbe veľkého množstva železničních tratí znich veľký význam mala zejména Transsibirská magistrála.

V 19. storočí sa v dôsledku pripojenia severných území, Povolžia, Uralu, Sibíri a Ďalekého východu, ktoré sa stali súčasťou Ruského impéria v 16. - 19. storočí, stalo impérium mnohonárodnostným štátom.

Ruské impérium v rokoch 1762 - 1801 (hore), Územné prírastky Ruského impéria na Kaukaze a v strednej Ázii v 19. storočí (dole).

Dňa 22. decembra 1801 Pavol I. podpísal Manifest o pripojení Gruzínska k Ruskému impériu uverejnený 18. januára 1801. Pripojenie do zančnej miery prispelo k tomu, aby sa gruzínsky národ vyhol genocíde a násilnej asimilácii zo strany Turecka a Perzie.

Dňa 24. marca 1801 (12. marec 1801) bol na panovníka Pavla I. spáchaný atentát. Atentátnici, ktorí boli v Petrohrade na anglickej misii, takto vyjadrili nespokojnosť so spoluprácou panovníka s Francúzskom, ktorá bola príčinou zhoršenia záujmov Anglicka o dobré vzťahy s veľkými ruskými zemepánmi, závisiacimi od vývoja anglického trhu.

Tretia rusko-turecká vojna  

V roku 1806 ruské vojská napadli dunajské kniežatstvá s cieľom prekaziť Osmanskej ríši snahy o kruté zverstvá vykonávané na obyvateľstve v Srbsku, začala sa tak ďalšia rusko-turecká vojna. Na Kaukaze sa ruskej armáde podarilo potlačiť nájazd tureckých vojsk na Gruzínsko. Týmto krokom získali mestá Anapa a Poti a za Dunajom Orsovo, Ruse, Giurgiu, Turno a Pleven. V roku 1811 maršal Michail Illarionovič Kutuzov zastavil postup vojska vezira bej Ahmeda. O rok neskôr (1812) bola v Bukurešti uzatvorená mierová zmluva, podľa ktorej Ruské impérium dostalo územie Besarábie.

Vojny s Francúzkom  

Rusko bolo súčasťou protifrancúzkej koalície už na konci 18. storočia. V roku 1799 však z koalície pre nezhody vystúpilo. Alexander I. však čoskoro prehodnostil svoje stanovisko a do bojov opäť zasiahol. 2. decembra 1805 sa Napoleonovým vojskám podarilo poraziť spojené rakúsko-ruské vojská v bitke pri Slavkove a Rusko onedlho z koalície opäť vystúpilo.


Vlastenecká vojna  

Po bitke pri Slavkove zostalo jediným súperom Francúzska v EurópeAnglicko. Napoleon sa proti nemu rozhodol bojovať ekonomicky -blokádou. V roku 1812 obinil Rusko z porušovania tejto blokády anapadol ho. Začala sa Ruská Vlastenecká vojna.Napoleon úspešne prenikol na ruské územie, vo veľkej bitke pri Berezinesi vybojoval cestu do Moskvy, tú však po jeho príchode stihli Rusizapáliť. V nasledujúcej bitke pri Borodine utrpel Napoleon Bonaparterozhodujúcu porážku a bol z ruského územia vytlačený. Ruská armáda taknakoniec odrazila útok 422 000 napoleonského vojska. Západné oblasti Ruského impéria v nej utrpeli značné škody.


Nasledujúc ústup Napoleona I., v januári 1813 ruské vojská prekročili rieku Nemunas, vpadli do Pruska a začali oslobodzovať Nemecko od francúzskych okupačných vojsk. Dňa 4. marca 1813 oslobodili Berlín a 27. marca (1813) obsadili Drážďany. Za pomoci pruských partizánov oslobodili aj Hamburg.
V dňoch 16. - 19. októbra 1813 sa odohrala bitka, ktorá do svetových dejín vošla pod názvom ako Bitka národov alebo bitka pri Lipsku. V ruských dejinách je toto obdobie známe pod názvom Európsky osloboditeľský pochod ruskej armády (po rusky: Европейской освободительной поход русской армии). Francúzske vojská Napoleona I. boli spojenými rusko-prusko-rakúskymi vojskami porazené, a tak dňa 31. marca 1814 mohli ruské vojská vstúpiť do Paríža.

Povstanie dekabristov a sociálna kríza v krajine  

V rokoch 1818 - 1819bolo v niektorých Pobaltských guberniách zrušené poddanské právo. Zpoddaných roľníkov bezzemkov sa stali hospodárski proletármi. Právetieto problémy boli príčinou trhlín v sociálno-ekomonickom rozvojirôznych častí Ruskaého impéria.

Po smrti cára Alexanda v roku 1825 sa časť ruských armádnych dôstojníkov pokúsila o odstránenie cára Mikuláša I. z ruského trónu v tzv. Povstaní dekabristov (po rusky: Восстание декабристов).Povstanie však bolo neúspešné a jeho organizátori potrestaní. Následnápolitika nového cára ďalej prehlbovala sspoločenskú a ekonomickú krízuv krajine.

Rusko-perzská vojna  

Dňa 16. júla 1826 sa prezská armáda usadila pri hranici Ruského impéria v Karabachu. O tri dni neskôr ruské 8000 vojsko zaútočilo armáda na 35 000 armádu Peržanov a vyhnalo ju za rieku Araks. Začala sa tak Rusko-perzská vojna (Rusko-iránska vojna).

V máji nasledujúceho roku (1827) sa ruské vojská vydali smerom na Arménsko, obsadili mesto Ečmiadzi a niekoľko pevností a zablokovali Jerevan. Pokus perzských vojsk odraziť útok ruskej armády na Jerevan skončil neúspechom - mesto padlo po bleskovom útoku 1. októbra 1827. Podľa Turmenčajskej mierovej zmluvy z roku 1828, ktorá vojnu ukončila, boli k Ruskému impériu pripojené oblasti severného Azerbajdžanu a východného Arménska. Obyvateľstvo týchto oblastí aktívne podporovalo ruskú armádu počas vojny proti Iránu. Pre arménske obyvateľstvo víťazstvo Rusov vo vojne znamenalo koniec mnohovekového náboženského a národného útlaku Peržanov.

Zjednodušený erb Ruského impéria.

Štvrtá rusko–turecká vojna  

Ruská armáda sa pokúša ukončiť nadvládu Osmanskej ríše v Grécku. Začiatok 4. rusko-tureckej vojny sa datuje dňom 8. október 1828, kedy Rusi zničili tureckú flotilu pri meste Pilos v Grécku za pomoci spojencov - Anglicka a Francúzska. Na území Európy vojenské operácie ruskej armády pokračovali obsadením miest v Rumunsku a Bulharsku. V oblasti Kaukazuboli oslobodené územia, ktoré obývalo arménske a gruzínskeobyvateľstvo. Postupne sa začali oslobodzovať aj severovýchodné oblastiBulharska (Dobrič a Silistra). Vojna sa skončila podpisom mierovej zmluvy 2. septembra 1829 v Adrianopolise.

Obsadzovanie strednej Ázie a iné udalosti polovice 19. storočia  

Vojny, ktoré Rusko viedlo na Kaukaze v rokoch 1828 - 1864, mali za cieľ nadviazať kontakty s Gruzínskom a Arménskom. Bojové operácie však plynuli veľmi pomaly, pretože protivníkom ruskej armády pomáhali Turecko a Anglicko.

V rokoch 18391895 sa územie Ruského impéria sa rozrástlo o oblasti dnešného Kazachstanu, Turkménska a okolitých oblastí.

V roku 1849 sa ruská armáda podieľala na potlačení vývoja revolúcie v Rakúsko-Uhorsku.

Krymská vojna  

Obliehanie Sevastopoľu

Hlavnou príčinou ďalšej vojny bolo to, že Osmanská ríša nechcela splniť požiadavky na priznanie práv gréckokatolíckej cirkvi na sväté miesta v Palestíne a tiež privilégiá pravoslávnych kresťanov s Osmanskej ríši. Boje sa začali v roku 1853. Rusko viedlo vojnu proti Turecku, Anglicku, Francúzsku a Sardínii. Rakúsko-Uhorsko v tejto vojne bolo v pozícii neutrálneho štátu.

Západné štáty vo vojne podporovali Turecko, pretože mali záujem o ekonomické a politické obchody na Kaukaze a Balkáne, nehľadiac na osmanskú politiku prenasledovania a mučenia kresťanov. 18. decembra 1853 pri Čiernom mori viceadmirál Pavel Stepanovič Nachimov porazil tureckú eskádru Osmana pašu. Na Kaukaze pokračovali boje medzi tureckými pašami a ruskou armádou (17. júl 1854 a 24. júl 1854). V novembri 1855 bolo oslobodené turecké mesto Kars, ktorého obyvateľmi boli Arméni a Gruzínci.

8. apríla 1854 začala Anglicko-francúzska flotila bombardovať opevmnenie Odesy. Následne 1. septembra 1854 sa anglické, francúzske a turecké vojská vylodili na Kryme. Po 11 mesiacoch dlhej obrany Sevastopoľu sa v auguste 1855 ruské vojská museli mesta vzdať.

Územie Osmanskej ríše (vyznačené žltou farbou) po Krymskej vojne.

Na kongrese v Paríži bola 18. marca 1856 podpísaná mierová zmluva, podlľa ktorej Ruské impérium stratilo právo podporovať kresťanov v Osmanskej ríši a muselo sa vzdať všetkých pevností na pobreží Čierneho mora a vojenskej flotily v tejto oblasti.

Krymská vojna ukázala veľkú technickú zaostalosť Ruského impéria oproti západným krajinám. Cár následne v Ruskom impériu v roku 1861 zrušil nevoľníctvo, vývoj kapitalizmu v krajine sa začal zrýchľovať.

Šiesta rusko turecká vojna  

Útlak obyvateľstva Osmanskou ríšou v Bosne a Hercegovine vyvrcholil povstaním v roku 1875. Ďalšie povstanie v Bulharsku roku 1876 bolo Osmanskou ríšou kruto potlačené. Tieto udalosti boli príčinou prečo Ruské impérium 12. apríla 1877 vyhlásilo Osmanskej ríši vojnu. Rusko v boji proti Turkom podporovalo Rumunsko a Čierna Hora. Vojna je označovaná ako 6. rusko-turecká vojna 

Ruské vojská o sile 220 000 vojkov prekročili 10. - 21. júna 1877 Dunaj pri dedine Zimnica a v druhej bitke pri Šipčenskom priesmyku porazili tureckú armádu a obsadili Nikopolis. Po dobytí mesta Pleven zaútočili na 250 000 osmanskú armádu. Výsledkom bitky bolo oslobodenie Sofie 23. decembra 1877 a obsadenie Adrianopolisu 8. januára 1877. Takto si otvorili cestu ku Konštantínopolu. Avšak Anglicko znepokojené opätovným postupom ruských vojsk v oblasti pohrozilo ruským vojskám a začalo mobilizáciu vojsk.

Dňa 19. februára 1877 bola v meste San Stefano podpísaná mierová zmluva, na základe ktorej sa Čierna Hora a Rumunsko stali nezávislými krajinami. Bulharsko a Bosna a Hercegovina dostali autonómiu. Ruské impérium získalo oblasti s arménsky a grutínsky hovoriacim obyvateľstvom. S výsledkom zmluvy nebolo spokojné Anglicko ani Rakúsko-Uhorsko, ktoré vyhásili Ruskému impériu vojnu.

Za účasti nemeckého cisára Viliama I. sa v Berlíne konal kongres (13. jún 1878 - 13. júl 1878), ktorý usporiadal územia Ruského impéria. Územie Bulharska sa malo rozdeliť na dve časti (vazalské kniežatstvo a tureckú provinciu Východnú Ruméliu). Bosna a Hercegovina pripadla Rakúsko-Uhorsku. Tento výsledok vojny pobúril ruské obyvateľstvo, ktoré malo čím ďalej tým viac revolučnejšie nálady.

Rusko-japonská vojna  

Vlajka Ruského impéria v rokoch 1914 - 1917.

V roku 1904 vypukla rusko-japonská vojna, ktorú Ruské impérium prehralo. Porážka ruských vojsk pri Port Arthure podnietila medzi obyvateľstvom revolučnú náladu, ktorá prerástla do Prvej ruskej revolúcie v rokoch 1905 - 1907 . V roku 1905 preto cár povolil vytvorenie Ruskej štátnej dumy.

V roku 1906 bolo vydané tzv. Nariadenia o možnosti vystúpenia zpoddanskej roľníckej občiny, čo spôsobilo, že sa ruskí roľníci reálnepo 45 rokoch od zrušenia nevoľníctva (v roku 1861) stali slobodnými občanmi.

Prvá svetová vojna  

V čase, keď ešte neprebehla celková mobilizácia vojakov sa Ruskorozhodlo zabrániť rozpadu francúzskych vojsk na západnom fronte, aleslabá technická vybavenosť ruskej armády a sledovanie jej strategickýchplánov západnými krajinami boli výsledkom mnohých strát Ruského impéria vo vojne, obzvlášť v rokoch 1914 - 1915. Hlavnými bojiskami vojakov ruskej armády bola oblasť na východnom fronte pri Baltskom mori až k Zakaukazsku k tureckým, nemeckým a rakúsko-uhorským vojskám.

Ruskí vojaci v očakávajú v zákope nemecký útok.

Vstup Ruska do prvej svetovej vojnyna určitý čas, posunul do úzadia sociálne a ekonomické problémyobyvateľstva. Všetko obyvateľstvo sa najprv spojilo do spoločného bojaproti nepriateľom krajiny a zomklo sa okolo vlády a cára. Tento stavvšak netrval dlho, porážky na nemeckom fronte, smrť statisícovobyvateľov krajiny na frontoch, zhoršujúca sa ekonomická situácia abieda miliónov ľudí pomaly prerastali do masových nepokojov. Priemyselkrajiny pracujúci na plné obrátky pre front neprodukoval dostatokspotrebného tovaru, čo rapídne zvýšilo jeho cenu. Rástla inflácia, hodnota rubľa rýchlo klesala. V roku 1916prehrmela transportná a palivová kríza, spôsobená presmerovaním väčšinyželezničnej dopravy do oblasti bojov, pričom nezostal dostatokželezničných súprav na zásobovanie miest. Ešte horšie však bolo to, žeroľníkom na vidieku sa takmer nedostávalo spotrebného tovaru, čo viedlok tomu, že prestali dodávať svoje poľnohospodárske výrobky na trh.Prvýkrát v novodobej histórii sa v Rusku objavili rady na chlieb. Riešenie krízy nebolo úspešné.

Porážky na frontoch viedli k celkovej únave spoločnosti z vojny.Množili sa štrajky robotníkov v mestách a vzbury roľníkov na vidieku.Na frontoch sa vojaci často bratali z nepriateľskými vojakmi, množilisa dezercie. Zlá situácia v krajine rozvírila aj národnostné nesváry. Vroku 1916 povstali niektoré národy v Strednej Ázii, ich vodcovia sa chystali osamostatniť od Ruskaa vytvoriť si vlastné chánstva. Revoluční agitátori používali všetkydostupné prostriedky na diskreditáciu každého kroku, ktorý vládne kruhypodnikli.

Opierajúc sa o protivojnové nálady v spoločnosti sa menševici na čele s Jurijom Osipovičom Cederbaumom (L. Martov), či Eseri pod vedením Viktora Michajloviča Černova snažili realizovať nastolenie demokracie a ukončenie vojny. Naproti nim si boľševiciželali likvidáciu cárskeho zriadenia a na to neváhali rozpútaťobčiansku vojnu. Poslanci IV. štátnej dumy sa v novembri 1916 dohodlina vytvorení novej vlády „národnej dôvery“, tú však Mikuláš II. neschválil. Počas zimy na prelome rokov 1916 a 1917nespokojnosť ďalej rástla. Namiesto riešenia problémov boli ministrineustále odvolávaní, cár a jeho rodina sa navyše obklopovala rôznymiindividuami ako bol napríklad nepopulárny mních Rasputin, čo len zvyšovalo odpor ľudu k jeho vláde.

Februárová a októbrová revolúcia  

Nespokojnosť v krajine vyvrcholila Februárovou revolúciou . Cár Mikuláš sa 14. marca 1917 vzdal trónu v prospech svojho bratranca Michaila Alexandroviča,ten však ponuku odmietol, čím sa definitívne skončila vláda dynstieRomanovovcov na cárskom tróne. Novo vymenovaná vláda však nedokázaladostatočne rýchlo vyriešiť problémy krajiny čo využili najmä boľševici.7. novembra 1917 (podľa juliánskeho kalendára 25. október 1917) sa útokom na Zimný palác začala Októbrová revolúcia . V tejto revolúcii boľševici vzali moc v krajine do svojich rúk a vyhlásili moc Rady ľudových komisárov .Postupne znárodnili všetky podniky a banky. Ustanovili monopolpolitickej moci Veľkej komunistickej strany boľševikov, ktorá sa časomspojila s centralizovaným štátnym aparátom.

Boľševici vydali tri dôležité dekréty:
  1. Dekrét o pôde
  2. Dekrét o mieri
  3. Deklarácia práv národov Ruska

Vedúce osobnosti boľševickej revolúcie v nej bojovali proti tomu, čo podľa nich formovalo Ruské impérium.Predchádzajúcu vládu obvinili z podpory cára a kontrarevolučnejčinnosti. Nastali veľké represálie ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorýchvýsledkom boli mnohé popravy. 3. marca 1918 bol podpísaný Brestlitovský mier, čím sa skončili boje prvej svetovej vojny na východnom fronte.

Ruská občianska vojna  

Proti boľševikom sa však postavila značná časť spoločnosti. Následne vypukla Občianska vojna , v ktorej bojovali medzi sebou boľševici (červení) a podporovatelia predrevolučného Ruského impéria (bieli). Okrem nich sa do vojny zapojilo aj 14 zahraničných štátov vrátane česko-slovenských légií.

Výsledkom vojny trvajúcej od roku 1918 do roku 1922 bolo potvrdenie komunistických princípov organizácie spoločenstva. Počas revolúcie a občianskej vojny boli k Poľsku pripojené oblasti západnej Ukrajiny a Bieloruska. Na územiach fínskeho kniežatstva, ktoré predtým patrili Ruskému impériu vznikli nezávislé štáty. Posledná etapa vojny sa odohrala pri protiboľševickej vzbure námorníkov v Kronstadte (1918 - 1921).



Sovietsky štát  

Revolúcia a premena v SSSR

Rusko sa na počiatku dvaciatého storočia stále potkalo s radou problémov. Priemyslový vzestup bol vystriedán krizou v rokoch 1900 - 1903. Drtivou vetšinou pôdy držali stále velkostatkári, ktorí využívali drobné rolníky k lacným námezdním pracom, čo viedlo roku 1902 k selským nepokojom.

V rokoch 1904 - 1905 prebiehala Rusko-japonská vojna, jejim dôsledkom bolo odhalenie hospodárskej a vojenskej slabosti ruskéhosamoderžaví. Nespokojnost sa prejavila už začiatkom roku 1905pri tzv. „krvavá nedela,“ kde carské úrady nechaly strielať do davovbúriacích sa obyvatelov. V júni prebehla vzpura na križníku Potemkin av decembri vypuklo ozbrojené povstánie v Moskve. V roku 1914 vstúpila zeme do konfliktu, ktorý prerastol v prvej svetovej vojne. Revolučna tendencia bola od roku 1915 podporována Nemeckom, ktoré si prialo rozhadať východné fronty a vyradenie Ruska z vojny. 8. marec 1917podla gregoriánského kalendára vyšlo do ulic v Petrohrade asi 90 tisícžien, predevším textilní delnice. Už následujúceho dňa sa demonstraciarozšírila a prerastla v Februarovov revoluciu. K demonstrantom sa pripojilo i vojsko a vláda bola nútena rezignovať.

13.marca  (28. Februara) 1917bol zostavený dvanásťčlenný prezatímní výbor Štátnej dumy a vznikla  Prezatímna vláda, do jeho čela sa postavil knieža Georgij Lvov.Vojenskú moc však v Petrohrade držal vo svojich rukách Petrohradský soviet pod kontrolou menševikov, zložený z delnických, rolnických a vojenských zástupcov. Podla jeho vzoru sa potom postupne ustavovali Soviety i v daľších sovietských mestách. V Sovietoch mali svojho zástupca i bolševici aeseri. 15. marca (2. marca) 1917 car Mikuláš II.abdikoval a predal korunu svôjmu bratrovi Michailovi, ktorý už následujúceho dňa rezignoval, ani by určil svôjho nástupcu. Tak skončila vláda dynastie Romanovcov v Rusku.

V apríli 1917 bol z švajciarského exilu prostrednictvom nemeckej tajnej služby dopraven do Ruska s daľšími súdruhmi Vladimír Iljič Lenin. V máji sa zároveň z USA vrátil Lev Davidovič Trockij,ktorý ako menševik získal postupne rozhodujúce slovo v Petrohradskom sovietu. Obaja muži potom spoločne začali pripravovať prevrat.

Prezatímní vláda pokračovala vo vojne po boku Dohody a ďaka tomu rychlo strácala popularitu. 8. júla 1917 sa novým predsedom vlády stal Alexander Fjodorovič Kerenskij,člen frakce trudovikov v strane socialistov-revolucionárov (eserov).Ačkoliv mal dobré väzby na bolševiky a dokonca sa dobre poznal s Leninom,bolševici sa 16.-17. júla pokúsili o prevrat. Lenin neskor utiekol do Finska a bol na neho vydán zatykač.

5. oktobra 1917 sa predsedom Petrohradského sovietu stal Trockij a 23. oktobra 1917prebehlo ilegálné zasedanie výboru bolševikov, na ktoróm Lenin puč schválil. 6. novembra pak Trockij zahájil v Petrohrade prevrat,nazývaný ako Veľká oktobrova socialistická revolucia. Kerenskij sa pokúsil aktivizovať niektoré vojenské jednotky na obranu vlády, leč neúspešne. 7. novembra už mal Petrohradský soviet situaciu v meste pod kontrolou. Odpoledných hodinách sa vrátil z Finska Lenin. 8. novembra pak v paláci v Smolnom prebehlo II. všeruský zjezd Sovietov, kde triumfovali boľševici. Do predsednictva bolo zvoleno 14 bolševikov a 7 ľavých eserov.Proti tomuto výsledku sa postavila vetšina menševikov (Martov,Plechanov, ale bez Trockého) a praví eseri. Bola ustavená nová vláda včele s Leninom a 9. novembra 1917boli zatčeni členovia Prezatímnej vlády. Leninova vláda pak prijala Dekret o mieru, Dekret o pôde a Dekret o vláde ľidových komisarov.Bolševici začali prebierať moc i v daľších ruských mestách. Na nátlak ostatních ľavicových strán ale museli slúbiť konanie volieb a prijať 6  eserov do vlády (ti boli odsud vytlačení až v marci 1918).25. novembra sa potom konaly voľby, v nich zvíťazili eseri s 59,6%hlasov, až neskôr následovali bolševici s 23,9%, menševici získali 3,1%,pravicové strany 2,4% a strany neruských národov 11%. Lenin preto kvôli„organizačním potiažom“ 1. jednanie parlamentu odročil na 18. novembra 1918,a keď k nemu malo prísť, nechal ho za pomoci vojska rozohnať a demonstraciu na jeho obranu rozstrielať. Keďže bolševici stále ešte nedržali o tiež moc plno vo svojich rukách, pristúpil Lenin 3. marca 1918 na podpísanie Brestlitevského mieru s Ústrednami mocnostami, ktorým bolševici získali čas pre upevnenie svojej moci. Pre Rusko znamenal ztrátu Pobaltia, Besarábie, čásť Ukrajiny, čásť Bieloruska,Karsu, Ardahanu a Batumi. 8. marca sa bolševici premenovali na Komunistickú stranu Ruska (bolševikov) (zkratka KSR(b)) a 12. marca sa novým hlavním mestom Ruska stala Moskva.

Zem už od prevratu zmietala občanské vojny, od roku 1919 prebiehala Rusko-polská vojna, v im už dôsledku muselo Rusko ustúpiť s  Polského územia, ktorá získala pri Delenia Polska koncom 18. storočia. V období do roku 1922 dochádzalo k postupnej premene Ruska na Sväz sovietských socialistických republik. Ruské impérium ako také zaniklo. Z jeho vetšej části vznikla Ruská sovietská federativna socialistická republika, z ostatních území (Bielorusko, Ukrajina, zakavkazské a stredoazijské oblasti) vznikly postupne daľšie štáty SSSR.

V januári vznikla Ruská sovietska federatívna socialistická republika (RSFSR) a v júli pri Jekaterinburgu bola zavraždená cárska rodina dynastie Romanovcov.

20. roky 20. storočia  


Toto obdobie niektorí nazývajú Jar národov Ruska. Obdobie je charakteristické rozkvetom národností, keď boľševici začali viesť politiku v oblasti vedy a kultúry. Lenin sa pokúsil riešiť hospodársku krízu v krajine tzv. Novou ekonomickou politikou ), ktorá začala prechod k všestrannej ekonomike. Boľševicizačali tolerovať návrat súkromného obchodu do podnikania. Politická mocv krajine bola sústredená do rúk Veľkej komunistickej strany boľševikov ,predchodkyne KS ZSSR.

Občianska vojna však pokračovala. Ústredná moc Sovietskeho Ruska ustanovila kontrolu nad Zakaukazskom a krajinami v strednej Ázii. Turecké a japonské vojská, ktoré mali záujem o tieto oblasti boli nútené opustiť územie ďalekého východu, Arménska a Azerbajdžanu opustiť. 30. decembra 1922 vznikol Zväz sovietskych socialistických republík. Pôvodnými členmi ZSSR boli RSFSR, Ukrajina, Bielorusko a federácie zakaukazského regiónu. Do roku 1929v Sovietskom Rusku vládol stabilný ekonomický rast zapríčinenýnejednotnosťou názorov na ekonomickú politiku a vnútrostraníckym bojomv komunistickej strane, ktorý sa však odklonil od Leninovej Novej ekonomickej politiky. Lenin, ktorý už posledné roky svojho života vládol iba formálne zomrel v roku 1924.

30. roky 20. storočia  

Po Leninovej smrti sa podarilo získať moc v komunistickej strane Josifovi Stalinovi.Obdobie bolo charakteristické represáliami voči fiktívnym nepriateľomkrajiny, masovým prenasledovaním a zatýkaním občanov a atmosféroutlaku. Taktiež sa zvýšila miera kolektivizácie a industrializácie, ktorá bola sprevádzaná masovými obavami roľníkov. V rokoch 1932 - 1933 na území Ukrajiny a Sovietskeho zväzu nastal veľký hladomor.

V roku 1935 ZSSR vstúpil do Európskeho spoločenstva národov.

Obdobie druhej svetovej vojny  

Na základe dohovoru Nemecka a ZSSR (pakt Ribbentrop-Molotov) boli k Sovietskemu zväzu pripojené územia západnej Ukrajiny a Bieloruska, ktoré predtým patrili Poľsku. Stalo sa tak po tom, čo 17. septambra 1939sovietske armády napadli Poľsko bojujúce už vyše 2 týždňov protinemeckému vpádu. Stalin v tom istom období rozšíril záujmy krajiny ajdo Poblatia. Najprv napadol Fínsko (tzv. Zimná vojna), pričom dosiahol žiadaný posun hraníc na sever od Leningradu. Na jar 1940 vstúpili sovietske jednotky aj do Lotyšska, Estónska a Litvy, na ktorú sa pakt s Nemeckom už pritom nevzťahoval.

Veľká vlastenecká vojna  

Útok sovietskej pechoty v ruinách Stalingradu.

22. júna 1941 po tom ako Nemecko bez vyhlásenia vojny napadlo ZSSR sa začala najväčšia nepretžitá ozbrojená kampaň vojny. Sovietsky zväz vstúpil do protihitlerovskej koalície po boku Veľkej Británie a USA,ktoré mu poskytovali v najťažšom období významnú hospodársku pomoc.Začiatok vojny sa niesol v znamení ťažkých porážok sovietskych vojsk (bitka o Minsk, bitka o Kyjev). Vojská osi boli však na všetkých hlavných osiach postupu nakoniec zastavené, pred Leningradom, Moskvou aj Rostvom na Done. Leningrad sa však na 900 dní ocitol v obkľúčení (tzv. blokáda Leningradu). Obrat vo celej vojne nastal po bitke pri Stalingrade a po Kurskej bitke. Hitler po týchto porážkach najprv vyhlásil v Nemecku totálnu mobilizáciu a na obsadenom území prikázal aplikovať taktiku spálenej zeme. Nemci na sovietskom území síce vyprovokovali silnú partizánsku vojnu, no mnoho ľudí si naklonili aj na svoju stranu. V období kedy začali neúspechy Wehrmachtu rásť začal Hitler podporovať Ruskú oslobodeneckú armádu, ktorá bojovala proti sovietskej moci.

Aj keď nemecké sily neboli už od roku 1943 evidentne dostatočné na udržanie dobytých oblastí, ich vytláčanie z krajiny si vyžiadalo obrovské obete. V decembri 1943 sa uskutočnila Teheránska konferencia, na ktorej sa riešila požiadavka otvorenia druhého vojnového frontu v Západnej Európe. V tej dobe však už začínalo byť evidentné, že nacistické Nemecko už obranu východného forntu nezvláda. V lete 1944 sovietske vojská roprášili veľkú časť nemeckej skupiny armád Stred a urobili prvá rozhodný skok na ceste do Berlína. Ich ofenzíva sa zastavila až v auguste pred bránami Varšavy na Visle. Vo februári 1945 nasledoval ďalší silný útok z týchto pozícií, ktorý sa zastavil až na brehoch rieky Odry niekoľko desiatok kilometrov pred Berlínom.

Na Jaltskej konferencii (Krymská konferencia) začiatkom roku 1945 ZSSR, USA a Anglicko rokovali o povojnovom usporiadaní Európy. Dňa 8. mája 1945 nemeckí najvyšší predstavitelia podpísali bezpodmienečnú kapituláciu. Druhá svetová vojna sa na území Európy skončila. Vo vojne položilo život vyše 26 milónov obyvateľov ZSSR. Na Postupimskej konferencii v decembri si Stalin nárokoval pripojiť k ZSSR všetky územia, ktoré nadobudol za spojenectva s Adolfom Hitlerom.

Povojnové obdobie  

Po skončení vojny sa vzájomné vzťahy medzi bývalými spojencamizačali rýchlo zhoršovať. ZSSR začalo výrazne zasahovať do vnútornýchzáležitostí krajín ktoré oslobodilo. V roku 1947 začali USA aplikovať doktrínu Harryho Trumana o angažovaní USA v boji za slobodu a demokraciu vo svete (tzv. Trumanova doktrína). Postupné zhoršovanie vzťahom malo za následok v začiatok studenej vojny (1947 - 1989) a koniec spolupráce ZSSR s Anglickom a USA.

50. roky 20. storočia [

V roku 1953 Stalin zomrel. Výsledkom následného politického boja bol nástup Nikitu Sergejeviča Chruščova. Jeho nástup znamenal pre občanov Sovietskeho zväzu liberalizáciu a výrazné zmiernenie represálií na obyvateľstve štátu. Ako prvý politik sa odhodlal kritizovať spôsob riadenia ZSSR a tiež kult Stalinovej osobnosti. V roku 1956 sa uskutočnil XX. zjazd KS ZSSR, na ktorom Chruščov spustil vlnu destalinizácie a otvorene kritizoval kult osobnosti. Výsledkom destalinizácie bol tzv. politický odmäk . Chruščov sa tiež pokúsil o viaceré ekonomické reformy, ktoré neboli úspešné.

60. a 70. roky 20. storočia  

V roku 1960 bolo v oblasti Sverdlovska zostrelené americké špionážne lietadlo U-2, jeho pilot Garry Powers bol zajatý. Studená vojna sa ďalej stupňovala až do Kubánskej krízy, kedy vážne hrozila otvorená konforntácia medzi USA a ZSSR.

V roku 1961 Sovietsky zväz uskutočnil prvý let človeka do vesmíru. Prvým astronautom sa stal Jurij Alexejevič Gagarin.

V roku 1964 bol Chruščov odvolaný z postu predsedu Komunisktickej strany a odsunutý do úzadia. Nastala éra návratu konzervatívcov a počiatky stagnácie politiky ZSSR.Charakter obdobia určovalo aj udržiavanie poriadku politiky satelitnýchštátov pomocou tzv. politiky dlhého biča a krátkeho dvora. Do poprediastrany sa postupne dostal Leonid Iľjič Brežnev. V roku 1968 predstavitelia ZSSR spolu s ďalšími piatimi krajinami Varšavskej zmluvy potlačili vojenskou intervenciou demokratizačné procesy v Česko-Slovensku. V roku 1979 dal Brežnev rozkaz na uskutočnenie prevratu v Afganistane. Sovietska intervencia v Afganistane nakoniec prerástla do dhltrvajúceho a krvavého konfliktu.

Demokratizácia pomerov v ZSSR  

Po krátkom období vlády Andropova a Černenka v rokoch 1985 - 1986 nastúpil na post rvého tajomníka strany Michail Sergejevič Gorbačov,ktorý začal s realizáciou dávno potrebných hospodársko-ekonomických apolitických reforiem. Veľké hospodárske a ekonomické reformy v krajinesa začali pod heslom . Bola zrušená cenzúra. Informačné prostriedky začali informovať verejnosť o politických veciach (glasnosť). Politická prestavba (perestrojka) a zrýchlenia ekonomického vývoja (uskorenie), mali priblížiť krajinu vyspelým Európskym krajinám. Gorbačovsa tiež zaslúžil o znovuzrodenie vzťahov so Západnými krajinami a ovstup ich investícii do súkromného hospodárstva. Zastával teóriu, ženemusí byť všetko dopredu naplánované, niektoré veci môže udržiavaťtrh. Táto jeho teória však doviedla Sovietsky zväz k začiatku jeho hospodárskeho konca. Hospodárske problémy krajiny prehĺbili národnostné rozpory a zapríčinili rozpad krajiny.

Nové Rusko (začiatok 90. rokov 20. storočia - súčasnosť)  

Rozpad ZSSR  

12. júna 1990 Zjazd ľudových poslancov prijal Deklaráciu o štátnej suverenite Ruskej federácie.V tej dobe bola v ZSSR zlá vnútropolitická siutácia, ktorá mala zanásledok snahy predstaviteľov viacerých republík o osamostatnenie. 17. marca 1991 sa preto konalo všenárodné referendum o zachovaní Sovietskeho zväzu.

Referenda sa zúčastnilo okolo 80 % obyvateľov, z ktorých sa 76,4 %vyslovilo za zachovanie zväzu. Výsledky referenda v jednotlivýchrepublikách:
Republika ZSSR (krajina) Hlasovalo
%
Za
%
RSFSR (Ruská federácia) 75,4 71,3
Ukrajinská SSR (Ukrajina) 83,5 70,2
Bieloruská SSR (Bielorusko) 83,3 82,7
Uzbecká SSR (Uzbekistan) 95,4 93,7
Kazašská SSR (Kazachstan) 88,2 94,1
Azerbajdžanská SSR (Azerbajdžan) 75,1 93,3
Kirgizská SSR (Kirgizsko) 92,9 96,4
Tadžická SSR (Tadžikistan) 94,4 96,2
Turkménska SSR (Turkménsko) 97,7 97,9

Orgány moci Gruzínska, Lotyšska, Litvy, Moldavska, Arménska a Estónskazabránili konaniu referenda na svojich územiach. Preto centrálnerepublikové komisie referenda vznikli iba v tých oblastiach miestach,kde to okolnosti dovolili.

Republika ZSSR (krajina) Hlasovalo
%
Za
%
Gruzínska SSR (Gruzínsko) 75,4 71,3
Moldavská SSR (Moldavsko) 83,5 70,2
Lotyšská SSR (Lotyšsko) 83,3 82,7
Arménska SSR (Arménsko) 95,4 93,7
Estónska SSR (Estónsko) 88,2 94,1

Dňa 12. jún 1991 sa konali prezidentské voľby, ktoré vyhral Boris Nikolajevič Jeľcin, ktorý bol následne zvolený za prezidenta RSFSR.

S dianím v krajine nebola spokojná najmä stará konzervatívna časť vedenia komunistickej strany. 18. augusta 1991 skupina vysokopostavených funkcionárov zorganizovala pokus o rekonštrukciu sovietskeho štátneho systému. Do dejín Ruskej federácie sa táto udalosť dostala pod názvom Augustový puč, udalosti sa odohrávali od 18. do 25. augusta 1991. Funkcionári sa sformovali do Štátneho výboru pre výnimočný stav, ktorého úlohou bolo zachrániť krajinu pre rozpadom Sovietskeho zväzu vytvorením Zväzu suverénnych štátov na princípe federácie. V Moskveale aj v ďalších mestách sa proti takémuto jednaniu postavila veľkáčasť verejnosti, ktorá zabránila postupu komunistami vedenýchvojenských jednotiek. Puč si vyžiadal tri ľudské životy. Jednaniekonzervatívnych komunistov vzbudilo veľkú nevôľu spoločnosti apripravilo pôdu pre rozpad krajiny.

8. decembra 1991 prezidenti RSFSR, Ukrajiny a Bieloruska podpísali Dohodu o vzniku Spoločenstva nezávislých štátov. Dohoda bola potvrdená Białowieżskou dohodou, v ktorej tri republiky ako zakladateľky ZSSR, podpisujúce v roku 1922 Zväzovú zmluvu sa dohodli, že „Zväz sovietskych socialistických republík ako subjekt medzinárodného práva a geopolitická reália ukončuje svoju existenciu.“

25. decembra 1991 Najvyššia Rada RSFSR oficiálne premenovala Ruskú sovietsku federatívnu socialistickú republiku (RSFSR) na Ruskú federáciu (RF). O 19:38 sa v Kremli vymenila vlajka Sovietskeho zväzu za novú ruskú trikolóru.

Štatút osobitnej Ruskej federácie ako obnovenej federácie bol zakotvený vo Federatívnej zmluve, ktorá bola podpísaná 31. marca 1992 medzi Ruskou federáciou a jej takmer všetkými subjektami federácie okrem Tatarstanu a Čečenska. Dňa 10. apríla 1992 bola táto zmluva pripojená k Ústave Ruskej federácie. 31. decembra 1991 sa Zväz sovietskych socialistických republík oficiálne rozpadol.

Liberalizáciou cien sa 2. januára 1992 začala radikálna ekonomická reforma. Tovar na trhu síce bol, ale životná úroveň obyvateľstva z dôvodu hyperinflácie prudko klesala. V dôsledku rozpadu ZSSR došlo k pretrhnutiu výrobných reťazcov, čo malo vážne dôsledky na ekonomiku Ruskej federácie, ktorá bola na bode mrazu až do vypuknutia krízy v roku 1998. Podľa údajov Národnej banky Ruska v polovici roka 1993 žilo na hranici chudoby okolo 39 % - 49 % obyvateľstva krajiny.ň

Vypukla konštitučná kríza Ruskej federácie (1992 - 1993). Októbrové udalosti roka 1993 sa pričinili o ukončenie 76 ročnej nezávislosti RSFSR vyhlásenej Októbrovou revolúciou v roku 1917 a zrovnoprávnili Ruskú federáciu s inými západnými krajinami.

V dňoch 3. - 4. októbra 1993 v Moskve rebelanti spáchali atentát na Najvyššiu Radu RSFSR. Tejto udalosti predchádzala vzájomná konfrontácia a vyjadrenie nedôvery prezidenta RSFSR Najvyššej rade RSFSR. Výsledkom tejto akcie bolo zrušenie právomoci Najvyššieho Sovietu RSFSR prezidentom Borisom Jeľcinom dňa 9. októbra 1993. Ruská fedrácia sa vyhlásila sa priamu pokračovateľku ZSSR. Zachovala si tak miesto v Bezpečnostnej rade Organizácie spojených národov.

Ruská federácia  
Vladimir Vladimirovič Putin

V septembri roku 1993 bol nariadením prezidenta zrušený systém Najvyššieho Sovietu RSFSR a v decembri toho roku (1993) bola prijatá nová - doteraz platná - Ústava Ruskej federácie. Dňa 2. apríla 1997 Ruská federácia a Bielorusko vytvorili konfederáciu, ktorá sa postupom času vyformovala ako Konfederatívny zväz (tzv. mäkká federácia typu ZSSR). O dva roky neskôr (8. december 1999) dostal názov Zväzový štát Ruskej federácie a Bieloruska.

Začiatok ekonomickej krízy v Ruskej federácii, zoslabnutie finančnej politiky krajiny a pokles hodnoty rubľa. Obdobie bolo charakteristické aj častými výmenami predsedov vlád. Na tomto poste sa ich vystriedalo až päť.

Dňa 31. decembra 1999 Boris Jeľcin abdikoval na post prezidenta Ruskej federácie a nahradil ho Vladimír Vladimirovič Putin. Za vlády druhého prezidenta Ruskej federácie sa stabilizoval rozpočet krajiny a zároveň stúpli investície z 11 miliárd (2000) na 53 miliárd (2005) ročne. V roku 2004 sa Vladimír Putin stal druhýkrát prezidentom Ruskej federácie.

Dňa 2. decembra 2007 sa konali voľby do Ruskej štátnej dumy. Dňa 2. marca 2008 sa konali prezidentské voľby. V nich sa najprv očakávala kandidatúra premiéra Ruskej federácie Viktora Zubkova, no neskôr Putin odporučil za svojho nástupcu Dmitrja Medvedeva, ktorý vo voľbách nakoniec vyhral. Medvedev nastúpil na post prezidenta 7. mája 2008.

Mapy  

Vojnové mapy  



Sovietsky zväz



Zväz sovietskych socialistických repubík
Vlajka Sovietskeho zväzu Znak Sovietskeho zväzu
Vlajka Znak
Národné motto:
Пролетарии всех стран, соединяйтесь!
(Proletári všetkých krajín, spojte sa!)
Štátna hymna:
(1922 - 1944) Internacionála;
(1944 - 1991) Hymna Sovietskeho zväzu
Miestny názov  
 • dlhý Союз Советских Социалистических Республик (Sojuz sovetskich socialističeskich respublik)
 • krátky СССР (ZSSR)
Hlavné mesto Moskva
°′ .š. °′ .d.
Najväčšie mesto Moskva
Úradné jazyky Ruština, ale aj vyše 100 jazykov zväzových republík a autonómnych oblastí
Štátne zriadenie
Vznik 30. december 1922 -
31. december 1991
Susedia Nórsko, Fínsko, Poľsko, ČSSR, Maďarsko, Rumunsko, Turecko, Irán, Afganistan, ČĽR, Mongolsko, KĽDR
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
22 402 200 km²   
 km² ( %)
Počet obyvateľov
 • odhad ([[]])
 • sčítanie (1991)

 • hustota ()
 

293 047 571

/km²
Mena Sovietsky rubeľ ()
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC)
(UTC)
Medzinárodná poznávacia značka SU
Internetová doména .su
Smerové telefónne číslo +

Sovietsky zväz, dlhý tvar Zväz sovietskych socialistických republík ,  bol komunistický zväzový štát vo východnej Európe a severnej časti Ázie existujúci v rozmedzí rokov 19221991. Rozlohou 22,4 milióna km2 bol najväčším štátom sveta. Jeho hlavným mestom bola Moskva.

Zväz sovietskych socialistických republík, rozlohou najväčšia krajina na svete, sa rozprestieral vo východnej Európe, strednej a severnej Ázii. Svojou rozlohou 22,4 milióna km² zaberal takmer 1/6 súše sveta. Štatistiky OSN vyčleňovali ZSSR pre jeho obrovskú rozlohu a spoločensko-hospodársku špecifickosť ako osobitný, svetadielom zodpovedajúci celok. V ZSSR žilo začiatkom roku 1989 287,6 milióna obyvateľov, vyše sto veľkých a malých národností odlišujúcich sa jazykom a kultúrou, ktoré ale spájali rovnaké historické korene a osud. Približne polovica obyvateľov boli Rusi.


Štátne zriadenie 

Sovietsky zväz bol mnohonárodným štátom. Najvyšší orgán štátnej moci (parlament) bol Najvyšší soviet ZSSR. Mal dve komory - Soviet zväzu a Soviet národností. Obe komory mali po 750 poslancov volených na 5 rokov. V období medzi zasadaniami plnilo funkcie Najvyššieho sovietu Prezídium Najvyššieho sovietu na čele s predsedom.

Od 15. marca 1990 bol najvyšším predstaviteľom štátu prezident. Ako jediný túto funkciu vykonával Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý v súvislosti s rozpadom ZSSR rezignoval 25. decembra 1991.

Jedinou politickou stranou bola Komunistická strana Sovietskeho zväzu - KSSZ.

Poloha a hranice 

Územie ZSSR predstavoval kompaktný, veľmi slabo rozčlenený pevninový blok, rozprestierajúci sa od Baltského mora na západe po Tichý oceán na východe, čo je vyše 10 000 km, a zo severu na juh od Severného ľadového oceánu po pohoria Strednej Ázie, čo je vyše 4500 km. Krajné body: na severe – mys Fligeli na Rudolfovom ostrove (zem Františka Jozefa), (81° 51´ sev. zemepisnej šírky), resp. na pevnine Čeľuskinov mys na polostrove Tajmír (77° 43´ sev. zem. šírky); na juhu – južne od mesta Kuška v Turkménskej SSR (35° 08´ sev. zem. šírky); na západe – Baltská kosa v Kaliningradskej oblasti (19° 33´ vých. zem. dĺžky); na východe – Ratmanovov ostrov v Beringovom prielive (169° 02´ záp. zem. dĺžky), resp. na pevnine Dežňovov mys na Čukotskom polostrove (169° 40´ záp. zem. dĺžky). Z celkovej rozlohy 22,4 mil km² pripadalo na európsku časť 5,6 mil. km², na ázijskú časť 16,8 mil km². Ostrovy a polostrovy zaberali 1,3 mil. km². Územie ZSSR sa rozprestieralo v 11 časových pásmach. S obrovskou rozlohou bola spätá aj veľká rozmanitosť prírodných podmienok ako aj nemierne nerastné bohatstvo. Celková dĺžka hraníc bola okolo 43 000 km. ZSSR priamo hraničilo s 12 štátmi. Na západe susedilo s Nórskom, Fínskom, Poľskom, ČSSR, Maďarskom a Rumunskom. Na juhu hraničilo s Tureckom, Iránom a Afganistanom. Na východe s Čínou, Mongolskom a Kórejskou ľudovodemokratickou republikou. Väčšia časť hraníc s týmito krajinami bola prirodzeného charakteru, tvorili ich pohoria resp. rieky. Na východe bolo ZSSR Ochotským morom oddelené od Japonska a Beringovým prielivom od USA. Najdlhšiu hranicu má ZSSR s ČĽR (8000 km) a Mongolskom (4000 km), najkratšiu s KĽDR (16 km) a ČSSR (98 km). Poludníky prechádzajúce na západe Rybárskym polostrovom a na východe Ratmanovovým ostrovom k Severnému pólu ohraničujú sovietsky sektor Arktídy.

Príroda a povrch 

Fyzická mapa ZSSR

Základnou osobitosťou povrchu ZSSR bola prevaha rovinných útvarov na západe a severe a pohorí na juhu a na východe ZSSR.

Rovinná časť ZSSR sa rozprestierala od Baltského mora po rieku Jenisej a od Severného ľadového oceánu po pohoria Strednej Ázie. Skladala sa z troch osobitných útvarov – Východoeurópskej nížiny, Západosibírskej nížiny a Turanskej nížiny. Rozlohou najväčšia a povrchovo pestrá je Východoeurópska nížina (vyše 4 mil. km²) zaberajúca väčšinu európskej časti ZSSR. Striedajú sa na nej nevysoké (300-400 m n. m.) pahorkatiny a vrchoviny (Stredoruská pahorkatina, Volynsko-podolská pahorkatina a i.) s nížinami (Dneperská, Ocko-donská, Kaspická).

Pahorkatiny a vrchoviny sa zvyčajne viažu na vyzdvihnuté kryhy predkambrijskej platformy, alebo sú zvyškami obrovských koncových morén kontinentálneho ľadovca (Valdajská vrchovina), kým nížiny sú miestami poklesov. Reliéf severozápadnej časti roviny bol modelovaný ľadovcom, nachádzajú sa tam početné morény, jazerá, močiare a piesočnaté periglaciálne nížiny (Meščerská, Polesie). Južnú časť nížiny modelovala riečna erózia. Širokými dolinami riek, eróznymi ryhami (ovaragy) sú rozbrázdené najmä vyvýšeniny, pokryté rovnako ako nížiny sprašou. Kaspická nížina leží značnou časťou pod hladinou oceánu a v dôsledku veľkej suchosti ju pokrývajú piesky, slané jazerá a slaniská. Najvyššou časťou Východoeurópskej nížiny je Kolsko-karelská oblasť (najv. vrch Chibiny 1191 m), ktorá tvorí výstup predkambrijskej platformy veľmi príznačnej zaľadnením. Úzke a vyše 2000 km dlhé pohorie Ural, ťahajúce sa v poludníkovom smere, oddeľuje Východoeurópsku nížinu od Západosibírskej nížiny. Pohorie Ural je nevysoké (najv. vrch Narodnaja 1894 m), tvorí ho rad paralelných chrbtov. Je bohaté na nerasty. Západosibírska nížina (2,6 mil km²) tvorí takmer ideálnu rovinu s malými výškovými rozdielmi (100-140 m n. m. v strede, 200 m na okrajoch). Spád rieky Ob od Novosibirska po ústie (na 3000 km toku) je iba 90 m. Hlavným prvkom Západosibírskej nížiny sú ploché, veľmi široké a slabo drenované, a preto zamokrené močaristé rozvodia.

Aralské jazero v roku 1985

Druhým reliéfnym prvkom sú široké, dobre sformované, a preto i odvodňované doliny riek využívané i poľnohospodárstvom. Južne od Západosibírskej nížiny sa rozkladá stará, na nerastné suroviny bohatá, veľmi rozrušená Kazašská plošina. Turanská nížina leží v polopúšti a púšti. Suché a horúce podnebie tu podmienilo vznik eolitických foriem reliéfu (presypy) v nižších častiach nížiny, ktoré tvoria púšte Karakum, Kyzylkum a iné okrajové časti tvoria najmä veternou eróziou poznačené nevysoké plošiny (Usťurt, Turgajská plošina) s početnými svedeckými vrchmi. Horskú obrubu Východoeurópskej nížiny z juhu tvoria tri od seba oddelené pohoria alpínskeho vekuKarpaty, Krymské vrchy a Kaukaz. Ukrajinské Karpaty (najv. vrch Goverla 2061 m) sú nevysoké , flyšovými vrstvami budované a ľahko priechodné pohorie, pre ktoré sú typické široké a odlesnené chrbty (poloniny) spadajúce do dolín strmými zalesnenými svahmi. Medzi Sevastopoľom a Feodosijou na juhu polostrova Krym sa ťahajú Krymské vrchy (najv. vrch Roman-Koš 1545 m) budované zväčša vápencami a tvoriace tri od seba oddelené, mierne na sever a strmo na juh spadajúce chrbty. Obdobou polonín sú tu jajly. Tvoria ich naklonené a značne skrasovatelé vrcholové plošiny. Oblasť Kaukazu sa rozprestiera medzi Čiernym a Kaspickým morom a tvoria ju štyri časti: nížinné a akchaické Predkaukazsko (Kubánska a Terecko-kumská nížina, Stavropoľská plošina); pohorie Veľký Kaukaz, jedno z najkrajších pohorí ZSSR (najv. vrch Elbrus 5642 m); depresiu Zakaukazska tvoria dve nížiny (Rionská, Kursko-arakská); za depresiou sa dvíhajú pohoria Malého Kaukazu uzatvárajúce sopečnú Arménsku vysočinu. Za Kaspickým morom sa začínajú pohoria Strednej Ázie pustatinným pohorím Korpet-Dag (najv. vrch Reza 2942 m). Jeho pokračovaním sú dve najvyššie pohoria ZSSR, Pamír s najvyšším bodom ZSSR (Štítom Komunizmu 7495 m) a Ťan-šan (najv. vrch Štít Víťazstva 7439 m). Pohorie Pamír je vysoko vyzdvihnutý horský uzol s alpínskym reliéfom a početnými ľadovcami. Ťan-šan je pohorie vrásovo-zlomovej štruktúry, rozčlenené zlomami na viacero chrbtov so zarovnanými plošinami (syrty), medzi ktorými ležia hlboké kotliny (Fergranská, Issykkuľská). Severne od Ťan-šanu sa rozkladajú dve horské kryhy (Džungársky Alatau, Tarbagataj) a pohorie Altaj (najv. vrch Belucha 4506 m) s parovinným reliéfom v stredných výškach a s alpínskym reliéfom v najvyššej dodnes zaľadnenej časti. Výbežkom Altaja na severe je Kuznecký Alatau a Salairský masív, ktorý uzatvárajú Kuzneckú kotlinu bohatú na uhlie. Východným pokračovaním Altaja je vyše 3000 m vysoké pohorie Sajany. Medzi riekami Jenisej a Lena sa rozprestiera Stredosibírska plošina (500-700 m n.m.) s lávovými pokrovmi (trapy). Plošina je rozrezaná hlbokými dolinami riek s početnými vodopádmi a prahmi, na severe strmo spadá do Stredosibírskej nížiny bohatej na jazerá. Pohoria v Pribajkalsku a Zabajkalsku tvoria nevysoké a ploché horské chrbty severovýchodného a juhozápadného smeru oddelené pozdĺžnymi zlomovými zníženinami. Jednou z nich je priekopová prepadlina jazera Bajkal, ktoré je najhlbším jazerom sveta (1620 m). Východne od rieky Lena sa rozkladá horská oblasť severovýchodnej Sibíri s viacerými pohoriami oblúkovitého tvaru (Stanový, Verchojanský a Čerkeského chrbát, Kolymské vrchy a iné), ktoré obklopujú náhorné plošiny (Ojmjakonská a iné). Najvyššie pohorie Sibíri a Ďalekého východu je na polostrove Kamčatka. (sopka Kľučevskaja 4 750 m). Na Kamčatke a Kurilských ostrovoch je do 40 činných sopiek, Južnú časť Ďalekého východu vypĺňajú pohoria Sichote-Aliň a Burejský chrbát, oddelené nížinou pri rieke Amur.

Nerastné bohatstvo 

Veľké nerastné bohatstvo ZSSR je úzko späté s pestrou geologickou stavbou územia krajiny. Niektoré ložiská nerastných surovín vznikli procesmi sedimentácie organických (uhlie, ropa) a anorganických látok (soli, železné rudy). Takéto ložiská sa vyskytujú najmä na územiach, ktorých podklad tvoria staré platformy (Ruská platforma, Sibírsky štít). Pre platformy je charakteristický vznik metamorfovaných ložísk (železné rudy). Na územiach, kde sa horotvorné procesy uskutočňovali neskôr intrúzie magmy a vulkanizmus podmienili vznik rudných ložísk. Na petrograficky rovnorodých územiach sa formovali neveľké ložiská veľmi rozmanitých nerastných surovín. Takéto oblasti tiež nazývame geochemické uzly (Kola, Ural, Kazachstan, Donecká pahorkatina, Zabajkalsko a iné).

Uhlie 

ZSSR malo najväčšie palivové zásoby spomedzi všetkých krajín sveta. Podľa odhadov sa na území ZSSR nachádzalo 57% svetových zásob uhlia (8670 miliárd ton). Spomedzi všetkých oblastí ťažby uhlia mali najväčší význam uhoľné panvy ležiace v zaľudnených a hospodársky aktívnych územiach. V európskej časti ZSSR to boli Donecká a Pečorská uhoľná panva a Moskovská hnedouhoľná panva. Na juhu Sibíri a v Kazachstane ležia dve ďalšie panvy významné pre ťažbu čierneho uhlia a to: Magadanská a Karagandská. Významná je tiež Čeľabinská hnedouhoľná panva na Urale, Jekaterinburská v Kazachstane, Kansko-ačinská a Irkutská panva vo východnej Sibíri, Burejská panva na Ďalekom východe a menšie panvy v Strednej Ázii a Zabajkalsku. Obrovské zásoby uhlia sú tiež v Tunguszkej a Lenskej panve na severe Sibíri, tieto sú zatiaľ využívané iba veľmi slabo.

Ropa a zemný plyn 

Aj ropa a zemný plyn boli nerasty, ktorých najväčšie známe ložiská sa nachádzali na území ZSSR. Volžsko-uralská (tiež nazývaná „druhé Baku“) a Západosibírska ropná oblasť pri strednom toku Obu, objavené počas 2. svetovej vojny a po nej, prevyšujú skôr objavené ložiská v oblasti Baku a v Predkaukazsku (Groznyj). Významná sa stala aj ropná panva na polostrove Mangyšľak v Kazachstane. Menšie ložiská ropy sú aj na západnej Ukrajine, v Strednej Ázii, v povodí Emby a na ostrove Sachalín. Hlavné ložiská zemného plynu sa v euroópskej časti nachádzali v Predkaukazsku (Stavropoľ a Krasnodar), na Ukrajine (Dašava, Šebelinka), v Povolží a na južnom Urale (Orenburg). V ázijskej časti vynikali najmä ložiská v Uzbekistane (Buchara, Gazli) a na dolnom toku rieky Ob. Miestny význam v oblastiach s nedostatkom iných palív mali aj ložiská horľavých bridlíc a rašeliny; na ZSSR pripadalo 60% známych svetových zásob rašeliny. Najväčšie ložiská rašeliny sa nachádzali v severnej polovici Východoeurópskej a Západosibírskej nížiny. Ložiská horľavých bridlíc sú dodnes v Estónsku a v okolí Leningradu a v Povolží.

Rudy 

Viac ako polovica svetových zásob železných rúd (110 miliárd ton) a ešte väčší podiel mangánových rúd ležala na území ZSSR. Na rozdiel od uhlia najväčšie ložiská železných a mangánových rúd boli v európskej časti ZSSR. 60% zväzových zásob železnej rudý bolo v ložiskách Krivého Rogu a v oblasti Kurskej magnetickej anomálie. Druhá veľká skupina nálezísk železnej rudy je na Urale a v priľahlej oblasti Kazachstanu (Kustanajská oblasť). Menšie ložiská boli tiež na polostrove Kola, v strednom Kazachstane, v altajských a sajanských chrbtoch, na hornej Angare a v Zakaukazsku. Svetoznáme sú tiež ložiská mangánovej rudy pri Nikopole na Ukrajine (60% svetových zásob). Veľmi kvalitné ložisko je tiež pri Čiature v Gruzínsku, ďalšie sú na Urale a v Kazachstane. ZSSR malo aj značné zásoby ostatných rúd, najmä rúd farebných, drahých a ľahkých kovov. Ložiská rúd chrómu na Urale, medi v Kazachstane, na Urale a v Zakaukazsku, polymetelických kovov (zinok, olovo, meď, striebro a iné) v Rudnom Altaji a na Ďalekom východe, cínu v Zabajkalsku, niklu v oblasti Noriľska, na Kole a na Urale. Hliníkové rudy sa vyskytovali v okolí Leningradu, na Urale a v Kazachstane (bauxit), na Kole (nefelín) a v Zakaukazsku (alunit). Ložiská drahých kovov, najmä zlata a platiny sú na Urale, v Kazachstane a najmä v Jakutsku a na Ďalekom východe.

Nerudné suroviny 

ZSSR malo veľké zásoby draselnej soli (Solikamsk, Starobin), kuchynskej soli (Donecká panva, dolné Povolžie), Glauberovej soli (záliv Kara-Bogaz-Gol), bohaté ložiská apatitov (polostrov Kola), fosfátov (Kazachstan). Diamanty sa ťažili v Jakutskej autonómnej republike.

Podnebie 

Podnebie bolo pre obrovskú rozlohu ZSSR veľmi pestré. Rozhodujúci vplyv na podnebie oblastí má geografická šírka, poloha vzhľadom na centrá atmosférickej činnosti, prevládajúce prúdenie vzduchu a reliéf. ZSSR sa v zásade rozkladalo v troch klimatických pásmach – arktickom, miernom a subtropickom. Vznik týchto pásiem závisí najmä od množstva prijímaného slnečného žiarenia, ktoré je v jednotlivých zemepisných šírkach rozdielne. Na pobreží Severného ľadového oceánu je žiarenie v priemere za rok 60 kcal na cm², v južných oblastiach ZSSR dosahuje až 160 kcal na cm². Centrá atmosferickej činnosti sú zásadne odlišne rozdelené v zime a v lete. V zime po silnom ochladení vzniká napr. nad Mongolskom a východnou Sibírou oblasť vysokého tlaku vzduchu, ktorého výbežok zasahuje smerom na západ až nad Ukrajinu (približne 50° severnej zemepisnej šírky). Tlaková výš ochladzuje väčšiu časť územia ZSSR a vyvoláva studené východné prúdenie južne od výbežku vysokého tlaku vzduchu. Podnebie ZSSR ovplyvňuje aj Azorská tlaková výš a tlaková níž nad Islandom, Severne od výbežku vysokého tlaku vzduchu prevažuje západné prúdenie od Atlantického oceánu, prinášajúce snehové zrážky. Podnebie severozápadnej časti ZSSR podmieňoval Golfský prúd. V lete sa nad prehriatym eurázijským kontinentom utvára oblasť nízkeho tlaku vzduchu nad Iránom a Strednou Áziou. Od nej sa rozširujú na sever a na západ suché a horúce vzdušné masy. Nad Atlantikom mohutnie Azorská tlaková výš, posúva sa na sever a ovplyvňuje podnebie takmer celého územia ZSSR. V lete takmer nad celou oblasťou ZSSR prevládajú západné a a v strednej Ázii severné vetry. Na pobrežiach Severného ľadového oceánu sa vetry menia dva razy do roka. Vete dujú z oceánu na pevninu a v zime naopak. Nad južnou časťou Ďalekého východu letné vetry z Tichého oceánu prinášajú veľa vlahy (monzún). Vplyvom reliéfu majú najmä pohoria odlišné podnebie ako okolité rovinné územia. Kým pobrežia na Ďalekom východe obmedzujú vplyv Tichého oceánu na úzky pobrežný pás, rovinný reliéf na západe a severe umožňuje západnému prúdeniu prenikať až do východnej Sibíri a chladným vzduchovým hmotám často zasahovať hlboko na juh, najmä v prechodných obdobiach.

V zime má celé územie ZSSR okrem južného Krymu, Zakaukazska a juhu Strednej Ázie teploty pod bodom mrazu. Na priebeh izoteriem má veľký vplyv teplý Golfský prúd. Napr. izoterme priemernej januárovej teploty -10° C prebieha cez Murmansk, Kalugu, Volgograd, a Kzyl-Ordu, teda má takmer poludníkový smer. Izotermy januárových teplôt -35° C a nižšie tvoria nad Sibírou uzatvorené kruhy. Extrémne nízke teploty aj v dôsledku inverzie sú v uzavretých kotlinách severovýchodnej Sibíri, kde leží takzvaný pól chladu (oblasť Verchojanska a Ojmjakonu). Teplota tu klesá až na -70° C. Najmä zimné teploty poukazujú na prevažujúci kontinentálny charakter podnebia na území ZSSR

Zväzové republiky - historický prehľad 

Administratívne jednotky ZSSR v roku 1989

tieto sa následne 5. decembra 1936 stávajú zväzovými republikami ZSSR

Administratívne rozdelenie 

Sovietsky zväz tvorilo 15 zväzových „sovietskych socialistických republík“ (SSR). Republiky sa ďalej delili na oblasti (okrem Litvy, Lotyšska, Estónska, Moldavska a Arménska).

RSFSR tvorili aj kraje, národnostné okruhy (neskôr premenované na autonómne okruhy) a autonómne oblasti.

Súčasťou niektorých zväzových republík (Rusko, Gruzínsko, Azerbajdžan, Uzbekistan a Tadžikistan) boli autonómne sovietske socialistické republiky (ASSR).

Základnou správnou jednotkou bol rajón (okres).

V roku 1961 - 1963 bolo vytvorených 18 veľkých ekonomických rajónov, ktoré pokrývali celé územie štátu.

Obyvateľstvo ZSSR 

Etnické skupiny v ZSSR

Sovietsky zväz bol národnostne jednou z najrôznorodejších krajín sveta, s viac než 200 odlišnými etnickými skupinami. V roku 1991 žilo v krajine 293 miliónov obyvateľov, čo z nej robilo tretiu najľudnatejšiu krajinu na svete, po Číne a Indii. V posledných rokoch existencie, boli najväčšou národnostnou skupinou Rusi (50,78%), po ktorých nasledovali Ukrajinci (15,45%) a Uzbeci (5,84%). Medzi ďalšie národnostné skupiny Abcházci, Adygejci, Arméni, Asýrčania, Azerbajdžanci, Avari, Baškirci, Bielorusi, Bulhari, Burjati, Čečenci, Číňania, Čuvaši, Estónci, Evenkovia, Fíni, Gaugazi, Gréci, Gruzínci, Inguši, Inuiti, Jakuti, Kalmyci, Karakalpaci, Karelci, Keti, Kórejci, Kazaši, Kozáci, Kyrgizi, Lezgínci, Lotyši, Litovci, Maríjci, Maďari, Moldavci, Mongoli, Mordvíni, Nemci, Nenci, Osetínci, Poliaci, Rómovia, Rumuni, Tadžikovia, Tatovia, Tatári, Turkméni, Tuvinci, Ujguri, Udmurdi, Židia a ďalší. Najmä kvôli rozdielnemu životnému štýlu jednotlivých národov a z toho vyplývajúcej rozdielnej pôrodnosti, pomer Rusov a ostatných slovanských národov k iným národnostiam od konca druhej svetovej vojny klesal.

Dejiny ZSSR 

Vznik ZSSR 

Pôvodná vlajka ZSSR

ZSSR sa sformoval po Októbrovej revolúcii (prebehla 7. novembra) roku 1917, na území bývalého Ruského cárskeho impéria. Vzniku ZSSR však predchádzala občianska vojna, ktorá uskutočnená boľševikmi spôsobila systémový aj územný rozpad Ruska. Samostatnosť vyhlásili krajiny, ktoré boli do prvej svetovej vojny pod cudzou nadvládou: Poľsko, Fínsko, Ukrajina, Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Na jednu stranu postavili prívrženci cára („Biely“ alebo Bielogvardejci) a prívrženci socialistickej revolúcie na čele s V.I. Leninom. Do občianskej vojny bolo zatiahnuté obyvateľstvo celej krajiny. Okrem spomínaných „Bielych“ a „Červených“ možno spomenúť aj kozákov na Ukrajine a Done či jednotky anarchistov, ktorí na krátku dobu na Ukrajine ustanovili vlastný štát (išlo o prvý pokus o budovanie anarchistického štátneho útvaru v histórii). Boľševici formálne uznali zásady „sebaurčenia národov“. V okolitých krajinách začali podporovať lokálne komunistické strany. Podporu najčastejšie sprevádzali aj intervencie Červenej armády. Na obsadených oblastiach vyhlasovali „vládu sovietov“, spravovanú formálne cez robotníkov roľníkov - fakticky cez straníckych komisárov. Prebiehala konfiškácia priemyselných závodov a nehnuteľností, roľníkom zaberali „prebytky potravín“. Teror voči politickým protivníkom a predstaviteľom „triedy vlastníkov“: statkárom, podnikateľom, zámožným roľníkom nebol v tom období výnimkou. Októbrová revolúcia však napokon skončila víťazstvom Červenej armády.

Postupne sa boľševikom podarilo ovládnuť väčšinu územia bývalého cárskeho Ruska a 30. decembra 1922 bol vytvorený Sovietsky zväz. Zakladajúcimi zväzovými republikami boli RSFSR, Ukrajinská SSR, Bieloruská SSR a Zakavkazská SFSR, ktorej súčasťou boli Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko.

Neskôr pribúdali ďalšie: z teritória RSFSR sa vyčlenili 27. októbra 1924 Turkménska a Uzbecká SSR. 5. decembra 1929 Tadžická SSR. 5. decembra 1936 bola zrušená Zakaukazská SFSR, ktorá sa zmenila na tri samostatné SSR. K tomu ešte toho istého roku pribudli vyčlenením zo RSFSR aj Kazašská a Kirgizská SSR, takže v ústave ZSSR z roku 1936 figuruje už 11 rovnocenných republík. Zvyšovane počtu členských republík bolo neskôr spojené s obsadením Pobaltia, Sovietsko-Fínskou vojnou a druhou svetovou vojnou.

31. marca 1940 zjednotením novodobytých území s RSFSR a následným vyčlenením vznikla Karelsko-fínska SSR. Roku 1939 podľa tzv. paktu Ribbentrop-Molotov, boli po 17. septembri 1939 pričlenená Západná Ukrajina a Západné Bielorusko, ktoré boli kedysi súčasťou cárskeho Ruska a boli stratené vo vojne s Poľskom v roku 1921. 2. augusta bola tiež pričlenená Besarábia odňatá Rumunsku a vznikla Moldavská SSR, ktorá bola pôvodne autonómnou republikou Ukrajinskej SSR.

V dôsledku pobytu sovietskych jednotiek v pobaltských krajinách, a vyvolania „socialistických revolúcií“ v týchto štátoch vznikli: 21. júla 1940 Estónska, 3. augusta 1940 Litovská a 5. augusta Lotyšská SSR. ZSSR sa teda nakoniec skladal zo 16 zväzových republík. V nasledujúcom období už k vzniku nových republík nedošlo, 16. júna 1956 bola Karelsko-fínska SSR zlúčená s RSFSR.

Stalinova vláda 

Dneproges - obrovská vodná elektráreň postavená na Dnepri

Po smrti Lenina v roku 1924 sa dostal na čelo Josif Vissarionovič Stalin. Ten najprv využil nejednotnosť svojej opozície v strane a postupne odstraňoval svojich politických protivníkov. Bol to najmä Lev Trockij, Alexandr Zinovjev. Následne sa začala premena krajiny podľa Stalinových predstáv. Začala sa brutálna kolektivizácia a prenasledovanie odporcov sovietskeho režimu, za obeť Stalinovej politiky v tej dobe len na Ukrajine zomrelo 10 miliónov ľudí. Začalo sa tiež intenzívne spriemyselňovanie.

Neskôr koncom 30. rokov Stalin zintenzívnil boj proti svojim vnútorným nepriateľom nielen v strane, ale aj v armáde. Za obeť týchto čistiek padli mnohé významné osobnosti ako Nikolaj Bucharin či pomerne populárny Sergej Kirov. Na krajinu mali veľmi zlý dopad tiež čistky v armáde, ktorým padli za obeť 3 z piatich vtedajších maršalov, ale aj tisíce ďalších generálov a nižších dôstojníkov. Až zimná vojna s Fínskom ukázala, v akom bezútešnom stave sa sovietske ozbrojené sily skutočne nachádzajú. Sovietsky zväz sa v tomto období angažoval vo viacerých ozbrojených konfliktoch s Japonskom, v ktorých však na rozdiel od bojov s Fínskom červená armáda obstála veľmi dobre. Stalin naviac medzitým podpísal zmluvu o priateľstve s nacistickým Nemeckom, ktoré ako dúfal, sa prv než udrie na ZSSR oslabí bojom v západnej Európe. Plánovaná reorganizácia a dozbrojenie armády malo byť ukončené v roku 1942. Od začiatku roka 1941 však bolo evidentné, že ďalším cieľom Hitlerovych vojsk bude práve Sovietsky zväz. Stalin však celkom ignoroval všetky varovné informácie, dnes sa všeobecne predpokladá, že tak chcel oddialiť nemecký útok.

Druhá svetová vojna 

Útočiace nemecké jednotky s podporou koristných francúzskych tankov, september 1941, severný úsek frontu

22. júna 1941 krajinu napadlo nacistické Nemecko a rad jeho spojencov, čim otvorili tzv. východný front začala sa najväčšia ozbrojená kampaň v histórii. V krajinách bývalého Sovietskeho zväzu je toto obdobie bežne označované ako Veľká vlastenecká vojna (tento názov po prvý krát použil Stalin). Vojna sa pre krajinu začala za tých najnevhodnejších podmienok a ZSSR hneď na začiatku utrpel ťažké straty. Do velenia armády navyše mnohokrát neodborne zasahoval Stalin, najprv prikázal viesť frontálny protiútok nepripravenými, nedostatočne zmobilizovanými a nerozvinutými jednotkami západných okruhov, čo malo za následok stratu väčšiny týchto jednotiek, neskôr vo viacerých momentoch trval na držaní významných bodov namiesto ústupu. Tak bolo pri len Kyjeve zajatých alebo zabitých vyše 600 000 sovietskych vojakov. Okrem toho však pomerne účinne pôsobil na zahraničnopolitickej, propagandistickej a hospodárskej scéne. Okamžite po napadnutí krajiny uzavrel spojenectvo so Spojeným kráľovstvom a USA, to i napriek tomu, že tieto krajiny boli ideologickými nepriateľmi sovietskeho systému. V priebehu vojny tiež zvýšil spoluprácu s pravoslávnou cirkvou a prakticky pozastavil jej prenasledovanie. Týmito krokmi si nielen zabezpečil dôležitých spojencov pre boj proti veľmi silnému nepriateľovi, ale v časti obyvateľstva vyvolal dojem, že po vojne sa pomery v krajine zmenia k lepšiemu. Veľmi dôležitá bola tiež mobilizácia obyvateľstva, ktorú Stalin zvládol veľmi dobre, rovnako ako pomerne úspešne evakuoval veľkú časť priemyslu a robotníkov, ktorá sa nachádzala v oblastiach ohrozených nemeckým vpádom.


Počas bitky pred Moskvou sa začal rysovať skutočný obrat v druhej svetovej vojne. Ukázalo sa, že napriek všetkým snahám Nemci Moskvu nedosiahnu a naopak, boli po prvýkrát za vojnu nútení ustupovať. Toto však netrvalo dlho, Sovieti nepredpokladali tak skoré zotavenie nemeckých jednotiek a na jar 1942 boli zaskočení silnými protiútokmi. Nacistické vojská opäť prenikli hlboko do územia ZSSR, teraz však smerom k dolnému toku Volgy na Kaukaz. Nasledovala ťažká bitka o Stalingrad, v ktorej však Nemcov opäť zastavil silný odpor sovietskych vojsk a nečakaný protiútok, ktorý zničil ich 6. armádu a ťažko poznamenal 4. tankovú a ďalšie 3 rumunské a maďarské armády.

Počas bitky pri Kursku zlyhala posledná nemecká šanca o možnosť vybojovať na východe rovnováhu. Nemci však ešte neboli zničení a ich vytlačenie z krajiny trvajúce do leta 1944 si vyžiadalo tisíce mŕtvych. Oblasti, ktoré boli zasiahnuté bojmi, boli ťažko poškodené, miestami navyše celkom vyľudnené. Nemci na sovietskom území spáchali jedny z najťažších vojnových zločinov. Proti nacistickej okupácii sa v krajine postavilo silné hnutie odporu, ktoré viedlo na okupovaných územiach intenzívnu partizánsku vojnu. O život prišlo vyše 15 miliónov sovietskych civilistov, len v obkľúčenom Leningrade zomrelo od hladu takmer milión obyvateľov. Vo vojne položilo život celkovo vyše 9 miliónov vojakov, z toho 3 milióny v zlých podmienkach nemeckého zajatia. 2. mája 1945 sovietske jednotky dovŕšili likvidáciu nemeckých vojsk v Berlíne. Neskôr bola ich časť presmerovaná na Prahu, kde sa stále nachádzalo vyše 500 000 nemeckých vojakov unikajúcich na západ. V noci z 8. na 9. mája 1945 nemecké vojská kapitulovali. Ozbrojené sily sovietskeho zväzu sa podieľali alebo sami oslobodili Poľsko, Rumunsko, Bulharsko, Maďarsko, Česko-Slovensko, Juhosláviu, Nórsko a Nemecko, ktoré bolo rozdelené na okupačné zóny. Krajinou, ktorá sa na porážke nacistického Nemecka podieľala najväčšou mierou bol práve Sovietsky zväz.

Na požiadanie Spojencov v auguste 1945 zaútočili sovietske vojská na japonskú armádu v Mandžusku a prispeli tak k skorej kapitulácii poslednej z krajín Osi, ktorá ešte vzdorovala ich tlaku.

Obdobie povojnovej Stalinovej vlády 

Stalin počas vojny na základe dohôd so západnými Spojencami získal vplyv vo východoeurópskych krajinách, kde po vojne podporoval rozmach komunistických režimov. Očakávania mnohých ľudí v zlepšenie vzťahov so západom sa však nenaplnili. USA a ZSSR sa začali viesť nevraživú politiku, ktorá vyústila do studenej vojny. Stalin navyše pokračoval v nezmyselne krutej domácej politike, opäť obrátil hnev proti nepriateľom režimu, do pracovných táborov poslal milióny bývalých vojakov, či ďalších „nepriateľov vlasti“. Chyby v jeho vnútornej aj zahraničnej politike mali podstatný vplyv na to, že po jeho smrti v roku 1953 začala krajina mocensky, ako aj ekonomicky upadať. Tento úpadok mal neskôr výrazný vplyv na samotný rozpad ZSSR.

ZSSR 1953-85 

Krajiny Varšavskej zmluvy

Po XX. zjazde komunistickej strany v roku 1956, nový prvý sekretár strany Nikita S. Chruščov odsúdil kult osobnosti ako aj mnohé Stalinove kroky. Chruščov, ale i jeho nasledovníci, však už neboli ochotní stavať svoju moc na krutovláde a pracovných táboroch v takej miere, ako ich predchodca. Ako ukázala neskôr napr. Karibská kríza, neboli ochotní ani riskovať priamy konflikt s USA alebo inou krajinou NATO. Za vlády Nikitu Chruščova však prebehlo aj zblíženie ZSSR s USA, bola napr. zriadená horúca linka medzi Kremľom a Bielym domom, ktorá v kritických situáciách umožňovala okamžitý kontakt vodcov oboch krajín.Popri množstve chaotických reforiem, o ktoré sa Chruščov pokúsil, patrí medzi výsledky jeho aktivít aj napr. pričlenenie Krymu k Ukrajinskej SSR. Roku 1964 bol Chruščov zbavený moci členmi tvrdého krídla Strany a odsunutý do úzadia. Na jeho miesto sa tlačili hneď niekoľkí predstavitelia elity: predseda vlády Alexej Kosygin, predseda prezídia Najvyššieho sovietu Nikolaj Podgornyj (funkcia formálnej hlavy ZSSR) a stranícky byrokrat Leonid Iľjič Brežnev, zastávajúci post prvého tajomníka UV KSSS. Spomedzi nich získal v priebehu 2 rokov najvyšší vplyv Leonid Brežnev.

Brežnev rýchlo skoncoval s Chruščovovým štýlom neustálych zmien, oprel sa o armádu, posilnil centrálne rozhodovanie z Moskvy, do vedenia vniesol stabilnejšie a pragmatickejšie metódy práce a aj ľud prijal zmenu v Kremli s uspokojením. XIII. zjazd KSSZ roku 1966 potvrdil novú líniu strany, ktorá bola súčasne neoficiálnou rehabilitáciou stalinizmu. Práve on mal v nasledujúcich rokoch veľký podiel na intervencii do Česko-Slovenska v lete roku 1968. Počas jeho vlády sa výrazne zhoršili vzťahy s Čínou. Čínski vodcovia označovali ZSSR za svojho najväčšieho nepriateľa. Prebehlo tiež niekoľko menších ozbrojených stretnutí, v marci roku 1969 na rieke Ussuri a na riečnom ostrove Damanskij. Ako aj na hraniciach Kazachstanu a ČĽR v auguste toho istého roku. Brežnev sa v tejto dobe obklopil vedením, ktoré sa skladalo z členov všetkých dôležitých záujmových skupín komunistickej strany. Okrem toho, že Brežnev uvoľnil svojou zahraničnou politikou napätie v Európe, pokúšal sa normalizovať aj vzťahy s USA, ktoré už niekoľko rokov predávali veľké množstvo obilia do ZSSR. Výsledkom rokovaní medzi USA a ZSSR bola dohoda o obmedzení strategických jadrových zbraní SALT I.

V tomto období rýchlo rástla životná úroveň obyvateľstva. Mzdy rástli podstatne rýchlejšie ako životné náklady. To však spôsobovalo disproporcie medzi úsporami a produktmi, ktoré bolo možné za ne nakúpiť, vzhľadom na to že výroba spotrebného tovaru pomaly klesala. Na druhú stranu sa zvyšovala vybavenosť sovietskych domácností. Zlepšili sa tiež bytové podmienky. Vzrástla motorizácia a skvalitnila sa výživa obyvateľstva. Na druhej strane sa sovietske kolchozy prejavili ako neefektívne. Sovietsky zväz nedokázal pravidelne vyprodukovať dostatok potravín pre vlastnú potrebu. Tretina zožatého obilia bola zničená kvôli zlému uskladneniu. Naproti tomu 25-30% poľnohospodárskej výroby pochádzalo zo záhumienok, ktoré tvorili len 3% celkovej ornej pôdy. Pre celé hospodárstvo bolo príznačné lajdáctvo a potláčanie akejkoľvek iniciatívy. Počas 18 rokov, keď bol Brežnev najmocnejším mužom Kremľa, sa pomery v ZSSR síce stabilizovali, no odmietaním progresívnych zmien sa zároveň konzervovali. Pod jeho vedením systém nedokázal adekvátne čeliť vnútropolitickým a ekonomickým problémom. V roku 1979 pomocou KGB zorganizoval v Afganistane puč, po ktorom nasledovala zdĺhavá krvavá vojna. Na sklonku jeho vlády bolo vedenie ZSSR prestarnuté a nehybnosť sovietskeho režimu sa skončila až po Brežnevovej smrti roku 1982.

Nástupcom Brežneva sa stal Jurij Vladimirovič Andropov, bývalý šéf KGB. Sovietska tajná služba, bola v tej dobe organizáciou, ktorá mala najlepší prehľad o skutočnom dianí v krajine. Andropov sa prejavoval ako opatrný reformátor. Pokúšal sa obmedziť absentérstvo, alkoholizmus (vskutku zaujímavé je, že príjmy z alkoholu tvorili 5-8% percent HDP ZSSR), čierny trh, vystupňoval boj proti korupcii, pokúsil sa zvýšiť všeobecnú disciplínu, obzvlášť pracovnú. Asi najväčším úspechom Andropova počas jeho 15 mesiacov v úrade bola jeho kádrová politika. Presadzoval nové, mladšie stranícke kádre a odstraňoval prestarnutú brežnevovskú garnitúru. Od polovice roku 1983 sa však rýchlo zhoršoval jeho zdravotný stav, až nakoniec 9. februára 1984 zomrel. V svojom odkaze ústrednému výboru strany žiadal Andropov za svojho nástupcu Michaila Gorbačova. Ten sa však zdal starej brežnevovskej garde veľmi mladý, tá si naviac ešte priala udržať moc. Za nového generálneho tajomníka bol zvolený Konstantin Černenko, ten ale nevládol ani 1 rok a zomrel 10. marca 1985. Politbyro do 24 hodín od jeho smrti doporučilo Ústrednému výboru strany, aby bol za nového tajomníka zvolený Gorbačov.

Prestavba a rozpad 

Michail Gorbačov sa stal vodcom chorej veľmoci. Ako predstaviteľ mladých, umiernených reformátorov v Komunistickej strane sa snažil napraviť, oživiť a pokiaľ možno liberalizovať strnulý sovietsky systém. To sa chcel pokúsiť dosiahnuť takým spôsobom, aby ho nemusel zásadne meniť. Nemal však jasné predstavy o reformách a ich hĺbke. Ako sa neskôr ukázalo, nemal ani presné predstavy o skutočnom stave v krajine. Pri reformách sprvu dával dôraz na zvýšenie stagnujúceho ekonomického rastu. Ten bol okrem skostnatenosti riadiaceho aparátu spôsobený aj problémami so systematickým falšovaním ekonomických výsledkov, čo bolo bežnou praxou v krajine. Pokúšal sa odstrániť byrokraciu a centralizmus, pre to bolo potrebné zvýšiť otvorenosť a informovanosť spoločnosti. Nasledovala tzv. „Glasnosť“, a neskôr potreba hlbších reforiem komunistického systému, tzv. „Perestrojka“ Za Gorbačovovej vlády sa podstatne zlepšili vzťahy ZSSR s USA ako aj západoeurópskymi krajinami. Gorbačov sa stal veľmi uznávaný v zahraničí. Vo vzťahu k východoeurópskym krajinám presadzoval politiku nezasahovania. To neskôr vyústilo do postupného pádu komunistických režimov v týchto krajinách.

Uvoľňovanie vzťahov v samotnom ZSSR malo ale zhubný vplyv aj na samotné republiky. Predstavitelia jednotlivých republík sa začali navzájom obviňovať z ekonomického zaostávania krajiny. Neskôr do popredia vystúpili aj národnostné nepokoje najmä v Pobaltí a Zakaukazsku. Jednotlivé národné parlamenty sa začali odkláňať od Moskvy a dokonca žiadali autonómiu. Gorbačov sa ocitol medzi dvoma tábormi. Radikálni reformátori ho považovali za príliš konzervatívneho, naopak konzervatívni komunisti za priveľmi radikálneho. Práve predstavitelia tvrdej línie sa 18. augusta 1991 pokúsili o puč. Ten bol ale veľmi slabo naplánovaný a mal nízku podporu, hlavne armády. Po piatich dňoch bola väčšina pučistov zatknutá alebo spáchala samovraždu. Vtedy sa na scénu znovu dostal Boris Jeľcin, populárny predstaviteľ Moskovskej straníckej organizácie. Najvyšší Soviet mu vtedy udelil mimoriadne právomoci, Jeľcin prevzal kontrolu nad ozbrojenými silami na území Ruska, zastavil činnosť Komunistickej strany. Nasledovala likvidácia celozväzových inštitúcií a mnohých ministerstiev. 4. novembra 1991 vyhlásili nezávislosť Pobaltské republiky. 8. decembra 1991 sa na chate v Belovešskom pralese zišli prezidenti Ruska a Ukrajiny, Jeľcin a Kravčuk, ktorí presvedčili predsedu Najvyššieho sovietu Bieloruska, Stanislava Šuškieviča, aby súhlasil s rozpustením Sovietskeho zväzu a jeho nahradením volným združením, Spoločenstvom nezávislých štátov (SNŠ). Legitimitu tohto kroku odôvodňovali skutočnosťou, že roku 1922 tieto štáty vytvorili podpisom zväzovej zmluvy ZSSR a mali ho teda aj právo rozpustiť. Predstavitelia väčšiny ostatných republík boli rýchlym spádom udalostí prebiehajúcich mimo ich vplyvu značne prekvapení. Vymohli si preto taktiež vstup do SNŠ, ktoré malo vytvoriť podmienky pre uchovanie potrebných vzťahov medzi novovzniknutými krajinami. Stalo sa tak 21. decembra 1991, keď 11 zostalých republík ZSSR (pobaltské štáty a Gruzínsko sa odmietli pripojiť) vyhlásilo, že vytvorením SNŠ prestal existovať Sovietsky zväz. Ten bol formálne zrušený 31. decembra 1991. Niekoľko dní pred tým rezignoval Gorbačov, prvý aj posledný prezident tejto krajiny.

Príčiny rozpadu 

Národnostné príčiny a decentralizácia moci 

V období prebiehajúcich decentralizačných reforiem sa miestne komunistické strany v jednotlivých oblastiach menili na lokálne centrá moci, ktoré boli čoraz menej závislé na Moskve. Nepokoje, ktoré prebehli po tom, ako bol roku 1986 vymenený kvôli korupcii prvý tajomník komunistickej strany v Kazachstane pôvodom Kazach za iného funkcionára, ktorý však bol Rus, ukázali citlivosť národnostnej otázky, ktorú sa dlhú dobu darilo tvrdými protiopatreniami potláčať. Do popredia tak pomaly vystupovala otázka krívd spôsobených neruským národom. Mnoho príslušníkov neruských národov videlo za krivdami a nešťastiami, ktoré im spôsobil režim, Rusov. Dôvodom však bolo v prevažnej miere to, že o Ruské obyvateľstvo sa opieralo cárske Rusko, ktorého štruktúry do značnej miery Sovietsky zväz prebral. Práve ruské obyvateľstvo bolo najčastejšie využívané ako mobilná pracovná sila, či ako riadiaci element posielaný do všetkých kútov krajiny. Ruština sa však stala preferovaná ako jazyk inteligencie a to aj napriek tomu, že štát garantoval rozvoj všetkých národov a národností, ba aj ich tradícií a kultúry. Na druhú stranu ale dôkladne monitoroval a potlačoval všetko, čo bolo z politického a ideologického hľadiska považované za nacionalizmus. Na Rusov v tomto prípade dopadá vina za chyby režimu z veľkej časti neprávom. RSFR napríklad nemala nikdy svoju vlastnú stranu, ktorá by bránila jej záujmy, tak ako ich mali ostatné republiky. Problémom bola takisto rýchlo rastúca populácia stredoázijských, prevažne moslimských republík, ktorých obyvateľstvo na rozdiel od slovanského (Ruského obzvlášť) nebolo ochotné sťahovať sa do inej oblasti, tobôž osídľovať riedko obývanú Sibír. Tá sa mimochodom vyľudňovala počas celého povojnového obdobia, aj napriek tomu, že štát prisťahovalcov do týchto oblasti krajiny zvýhodňoval. V rámci „glasnosti“ sa koncom 80. rokov v ZSSR otvorene hovorilo o zločinoch ale aj problémoch režimu, čo však bohužiaľ vôbec neviedlo k ich riešeniu, ale skôr k ich rozmazávaniu. Mnoho obyvateľov bolo zaskočených, ba až znechutených režimom, ktorý to všetko spôsobil. Vládla dezilúzia. Po neúspešnom puči v auguste 1991, bola väčšina obyvateľstva zväzových republík natoľko zhnusená dianím v krajine, že nik nezasiahol, keď sa v tomto momente oddelili od krajiny pobaltské republiky. Moci v krajinách sa vtedy rozhodli chopiť miestne elity, ktoré dovŕšili rozpad krajiny v decembri 1991 zrušením ZSSR a vytvorením jeho nepodarenej „demokratickej“ náhrady vo forme Spoločenstva nezávislých štátov.

Ekonomické a sociálne problémy 

Postupné spomaľovanie ekonomického rastu ZSSR badateľné od polovice 70. rokov bolo spôsobené tým, že krajina prešla fázou, kedy čerpala z extenzívneho rastu. Centrálne plánovaná ekonomika v tomto období dosiahla zenit svojej výkonnosti a začala upadať. Poľnohospodárstvo stagnovalo už dlhšiu dobu. Ale priemyselná výroba potrebovala v tomto období nutné reformy, ale Brežnevova administratíva sa ich obávala spustiť. Veľká časť finančných prostriedkov štátu sa míňala na zbrojenie - v priemere 10% až 18% HDP. Štát plytval prostriedkami na podporu svojich spojencov v konfliktoch po celom svete. Prakticky všetky tieto prostriedky boli nenávratne stratené. Výdaje na zbrojenie ešte zvýšila aj Afganský konflikt, do ktorého Brežnev zbytočne zatiahol krajinu. Na zbrojenie sa orientoval aj prakticky všetok výskumný potenciál. Civilný sektor sa zanedbával, čo ešte viac zvýraznilo sovietske zaostávanie v špičkových technológiách, najmä elektronike. V 80. rokoch sa už začal prejavovať nedostatok spotrebného tovaru a niektorých druhov potravín. Vzrastal význam šedej ekonomiky. Odhady vravia, že dosahovala 10-25% celkového HDP, pričom tvorila 30-40% celkových príjmov obyvateľstva. Prehlbovala sa ekonomická kríza hlavne v období po smrti Brežneva. V roku 1984 54% exportu krajiny tvoril vývoz ropy a zemného plynu. Sovietsky zväz čoraz viac pripomínal krajiny tretieho sveta, keď až 40% jeho dovozu tvorili potraviny. Krízu prehĺbil aj pokles cien ropy na svetových trhoch. Stav ekonomiky bol hlavným podnetom, ktorý viedol Gorbačova k začatiu reforiem. Ten však už po dvoch rokoch musel uznať, že aj hospodárski plánovači z Moskvy stratili predstavu o tom, podľa akých zákonov vlastne sovietska ekonomika funguje. Reformy však tiež príliš nepomáhali. Zákon o štátnom podniku napríklad oprávňoval zamestnancov voliť riaditeľa podniku. To viedlo mnohých riaditeľov veľkých priemyselných podnikov k populistickým krokom, a tak namiesto investícií do modernizácie výroby míňali na neadekvátne zvyšovanie platov zamestnancov. Spomaľoval sa rast hospodárstva. Kolchozy prestali byť ochotné predávať štátu poľnohospodárske produkty za nízke (štátom určené) výkupné ceny. Jednotlivé republiky sa bránili odlivu potravín a výrobkov do centra. Až v roku 1991 sa štát odhodlal priblížiť umelo udržiavané ceny niektorých tovarov ich trhovej hodnote. Ako väčšina Gorbačovových reforiem, aj toto bol len polovičatý krok, pretože štát sa stále pokúšal držať cenovú hladinu vo svojich rukách. Na niektoré druhy tovaru bolo potrebné čakať v dlhých frontách. Často ani to nezaručilo, že kupujúci tovar dostal. Začali sa prejavovať občianske nepokoje (napríklad protesty baníkov v Doneckej panve roku 1989), národnostné trenice a všeobecná dezilúzia prestavbou komunizmu. Definitívnym klincom do rakvy bol puč zorganizovaný zástancami tvrdého krídla Strany 18. augusta v Moskve.

Puč 18. augusta 1991 

18. augusta 1991 sa členovia konzervatívneho vedenia strany na čele s Vladimírom Krjučkovom pokúsili o prevrat. Zatkli Gorbačova, ktorý sa v tej dobe nachádzal na Kryme, vo viacerých mestách vyhlásili výnimočný stav a tankami zaútočili na budovu parlamentu (Biely dom). Pučistické tanky však zastavili rozhorčené davy Moskovčanov a jednotky armády, ktoré zostali lojálne legitímnemu vedeniu krajiny. Pri stretoch zomreli 3 ľudia. Jedným z politikov, ktorí sa podieľali na rozvrátení puča bol Jeľcin, ktorý sa angažoval priamo v uliciach, napríklad i známym prejavom z veže tanku. Napriek tomu, že sa Gorbačov onedlho vrátil do Moskvy, stratil už fakticky všetku svoju moc. Formálnu vládu nad Sovietskym zväzom prevzala ruská vláda. Jeľcin 23. augusta zakázal činnosť komunistickej strany na území Ruska, o deň neskôr Gorbačov odstúpil zo svojej funkcie generálneho tajomníka, zjazd ľudových poslancov schválil zmeny v ústave. V tomto období fakticky vládu nad každou z republík prevzali lokálne vlády. 6. septembra Moskovská vláda uznala nezávislosť 3 pobaltských republík - Litvy, Lotyšska a Estónska. Vodcovia Ukrajiny (Leonid Kravčuk), Bieloruska (Stanislav Šuškievič) a Ruska (Boris Jeľcin) sa po referende, v ktorom sa obyvatelia Ukrajiny rozhodli oddeliť od ZSSR, 8. decembra 1991 v dohodli na vzniku slovanského trojspoločenstva. Väčšina ostatných bývalých zväzových republík (s výnimkou pobaltských republík a Gruzínska) ich nasledovala a 21. decembra sa v Alma-Ate dohodla na vzniku Spoločenstva nezávislých štátov - SNŠ.



KALINKA.mp3 (3316 KB) 
Katusa.mp3 (1497 KB) 

__-__________________-_________________.mp3 (2623 KB) 
_____________________________________.mp3 (2298 KB) 
TOPlist